O 6:15 nás ako každé ráno zobudil muezín. Svetlo z minaretu sa odrážalo na streche pokrytej bielou perinou. „Snijeg, snijeg!!!!“ (sneh, sneh) vykrýkla som nadšene. Aké by to boli hory a návšteva dejiska ZOH v decembri bez snehu?! Po chvíli sme celí nabudení povyskakovali z postele do posledného dňa v tomto meste, ktorý mal byť dňom oslavy zimných športov.
Ak ťa zaujíma Sarajevo, máš otázky alebo sa chceš len podeliť, nájdeš nás aj tu.
Jedno z najbližších stanovísk je pohorie Trebević, na ktoré premáva lanovka. Tu sa nachádza bobová dráha. Ostatné stanovištia sú na pohoriach Jahorina, skokanské mostíky na Igmane a Bjelašnica. Neskôr sme sa dozvedeli, že tieto miesta sú už troška ďalej a bohužiaľ sme ich nestihli navštíviť.
Naše kroky smerovali po prebudení ihneď k Trebeviću a jeho lanovke. Sarajevska žičara (lanovka) má nástupné miesto asi 200 m od radnice. Už sme aj bežali z hotela, tešiac sa zo snehu a ometávajúc okolité zaparkované autá, aby sme čo najskôr boli v horách. Cestou k žičare sme ešte objavili Sarajevsku pivaru (pivovar) a ďalšiu krásnu katedrálu zastrčenú medzi domami. Ako dobre, že sme zabočili nesprávnym smerom. Naša odbočka nás spomalila asi o pol hodinku, ale boli sme za ňu vďační.
Potom sme už pozorne v malých uličkách sledovali tabuľku mikro rozmeru s nápisom Žičara. Aby ste sa k nej dostali, musíte prekonať niekoľko schodov. Nie je ich tam veľa, aby ste si museli robiť pauzy, ale odporúčam si ich urobiť a obrátiť sa. Pred očami sa vám začne odkrývať celé Sarajevo. Nástupište lanovky aj lanovka samotná je nedávno otvorená. Treba si však dať pozor, aby ste nedopadli tak, že lanovka premávať nebude. Vždy zaváži počasie na vrchole. Spiatočný lístok vás vyjde na 10 €. Lanovka premáva v zimnej sezóne do 16:30. Ide bez zastavenia, takže sa nemusíte báť, že by ste sa do nej nedostali.
Natešení sme cupitali po schodoch na poschodie, aby sme nastúpili do našej lanovky. Pri vstupe nás privítala kabínka starej lanovky. Rýchla foto pauza a naskočili sme do kabínky. Zvuk motora o chvíľočku vystriedalo ticho a začali sme stúpať do výšin. Nástupište sa postupne začalo vzďalovať, mesto sa celé odkrývalo a domčeky pod nami zmenšovali. Až tu v lanovke sme si uvedomili, že Sarajevo je v podstate jedna veľká dedina. Nikde sme nezahliadli žiadne sídliská s činžiakmi podobnými našim. Túto časť mesta tvoria takmer samé domy. Domčeky sú roztrúsené po okolitých horách. Dávajú mestu veľmi domácku atmosféru. Začudovane sme sa tvárili, keď sme videli kam až tie domčeky siahajú a ako musia byť vybavené autá miestnych, aby sa sem vôbec v zime dostali.
Rovnako je to aj s veľkými bulvármi. Všetky hlavné ťahy sú sústredené okolo rieky. Od nej vedú už len kolmé ulice do hôr z každej strany. Na tieto ulice sa napájajú malé uličky, niekedy až cestičky, ktoré končia niekde v lesoch. Veľká dedina v doline rieky Miljacky. To je Sarajevo. Jeho malebný charakter nenarúša v podstate nič.
Žičara nás viezla asi 10 minút. Vystúpili sme vo veľmi podobnej budove ako tá, v ktorej sme nastúpili. Hneď pri výstupišti nás čakali vystavené staré lyže, sánky a iné drobnosti. Je tu aj menší bar s krásnym výhľadom na hory. Keď sme ten výhľad uvideli, hneď sme sa hrnuli von. Bosnianska Perinbaba bola v práci celú noc. Vystúpili sme do rozprávky. Najkrajším faktom bolo, že celé miesto nenarúšajú komerčné somariny, ale je naozaj len v moci prírody. Od lanovky bol odhrnutý sneh na najbližšie väčšie priestranstvo, kde bola mapa areálu.
Tu sme našli niekoľko výhliadok a slávnu olympijsku bobovú dráhu. Vybrali sme sa najskôr v smere výhliadok. Prechádzka po lese s krásnym výhľadom prakticky na každom metri sa nedala odmietnuť. Ďaleko sme však nezašli, keďže na najbližšej križovatke nebolo žiadne označenie. Vrátili sme sa teda späť do východiskového bodu.
Náš ďalší cieľ bola bobová dráha. Našli sme ju zastrčenú pri ceste. Bohužiaľ nebola nijako špeciálne označená. Treba byť ostražití, aby ste ju neprepásli. Bobová dráha je bohužiaľ zvnútra vyzdobená grafitmi, zvonku sú na nej stopy po výstreloch. Stretli sme na nej skupinku veselých Španielov a rozhodli sme sa ju prejsť celú. Vedie naozaj cez krásne prírodné scenérie a les má v zime iné čaro. Prepadával nás však strach, keďže v lese bolo hrobové ticho a jej koniec sme nenachádzali. Na rovinke, ktorá, ako sme neskôr zistili, bola cieľová, sme sa otočili. Dráha má zhruba 1 km a je možné vytvoriť z nej viacero rôznych tratí.
Vydesení tichom, stopami zvierat a výstrelmi v diaľke sme sa rozhodli otočiť tesne pred cieľom. Upachtení sme sa vrátili na jej začiatok a zhodnotili sme, že je najlepšie si urobiť pár fotiek a vrátiť sa späť. Spotení, vymrznutí a správne unavení sme si to namierili do baru pri lanovke. Ocenili sme výber čajov, teplo a krásny výhľad. Cestou dolu sme si ešte užili krásne výhľady.
Na Trebević samozrejme ústi viacero turistických trás, sú tu aj cyklistické. Bobovú dráhu okrem bobistov využívajú aj cyklisti. Miestny športový zväz vyčlenil peniaze na jej vyčistenie a aktuálne zbiera peniaze na jej rekonštrukciu. Podľa slov odborníkov je veľký záujem o jej využívanie rôznymi národnými teamami, čo ešte viac pobáda k jej rekonštrukcii. Rozlúčili sme sa s horami a zostúpili späť do mesta.
Cestou od lanovky nám udrela do očí jedna kuća (dom). Bola to Inat kuća (dom vzdoru). Tento dom, dnes reštaurácia, bol pôvodne na druhom brehu rieky pri radnici. Keď ju v 19.storočí stavali, majiteľ Inat kuće nesúhlasil s jej predajom monarchii a nechcel ju za žiadnu cenu opustiť, pretože to bolo to jediné, čo vlastnil. Svojou šikovnosťou si vydobil u ministra monarchie, aby mu celú kuću rozobrali kameň po kameni a na druhom brehu rieky zas postavili. Tak sa aj stalo a odvtedy stojí Inat kuća na opačnej strane rieky. Dnes je v nej tradičná bosnianska reštaurácia. Práve tá nám ešte v zozname miest, ktoré sme chceli navštíviť, chýbala.
Táto reštaurácia je zariadená v dobovom štýle a je presnou ukážkou obydlí v Sarajeve v minulosti. Je naozaj veľmi pekná a dýcha históriou. Bosanski lonac, ktorý som si objednala, chutil rovnako úžasne. Bola to zmes jahňacieho a teľacieho mäska so zeleninou. Vzhľadom to troška pripomínalo náš guláš. Ako dezert dobre padla baklava a na zohriatie po studenom dni dulová rakija. V bosnianskych reštauráciách sa stále fajčí, čo môže byť pre niekoho nepríjemne.
Síce sme si denný plán splnili, nechcelo sa nám zaliezť do hotela a už len čakať na čas spánku. Posledné chvíle v tomto meste sme opäť obetovali prechádzke po Sarači a Ferhadiji. Predsa len nám ešte čosi ostalo, čo sme ešte nevyskúšali. Z každej strany sa na nás valila vôňa kávy. Teraz je tá správna chvíľa na ochutnanie bosanske kafy! Samozrejme musela byť z Baščaršije a servírovaná v džezve s rahatlokumom (želatínová sladkosť podávaná ku káve). Pre mňa, čo nepijem kávu, bola jej chuť príjemna a drobná sladkosť padla vhod.
Káva absolvovaná a hor sa ďalej. Z blízkeho výkladu na nás vábivo pozerali rôzne bombóny, ovocie v čokoláde, desiatky centimetrov lokumu a bolo rozhodnuté. Drobná predajňa so skladkosťami na váhu. Na čo nám oči padli, to skončilo na bločku.
Chuť na sladké nás neopustila ani po odchode. Presne na hranici Sarači a Ferhadije sa nachádza božská cukráreň Badem. Pozemský raj zákuskov a koláčov! V živote som také zákusky nevidela a nejedla. Ochutnali sme aj salep (sladký nápoj pripomínajúci krupičnú kašu). Najedení do prasknutia sme sa museli rozhýbať. Cestou sme kúpili plyšového Vučka, zablúdili do kníhkupectva a našu prechádzku ukončili pri Vječna vatra (večný oheň), ktorá symbolicky horí na Ferhadiji na počesť obetí 2.svetovej vojny.
Kroky smerom späť už boli pomalšie, slová sa minuli a oči sa snažili poňať ešte na poslednú chvíľu čo najviac z tohto zvlášteho mesta. Smútok nás prepadol až na druhý deň pri pohľade na Igman z letiskovej haly. Slová nezostali žiadne. Už sme mali len nemé pohľady na okolité zasnežené hory a v mysli „Dovidjenja Sarajevo, nećemo te zaboraviti!“ (Dovidenia Sarajevo, nezabudneme na teba!)…a teraz Hajde kući (poďme domov).
Viete, sú miesta, na ktoré poviete že sú pekné, iné sú zas škaredé alebo menej pekné. Viete ich opísať jedným slovom. Sarajevo sa opísať nedá. Nestačí naň ani celý článok. Sarajevu vzdávam všetku česť pre jeho myšlienku spolupatričnosti, rovnosti kultúr, národov a náboženstiev. Toto mesto bolo od nepamäti miestom stretu rôznych kultúr a storočia tu žili bok po boku rôzne etniká a náboženstvá vo svornosti. Potom ho chcela jedna vojna zmeniť a pripraviť o toto jeho špecifikum. Nepodarilo sa to ani jej.
Aj napriek rôznym správam, ktorými nás zahlcujú médiá, moslimovia sú tiež len ľudia. To, že sú celkom neškodní, vám dokáže aj Sarajevo. Nedívajte sa na nich cez prsty. Rovnako je to aj so Židmi. Každý jeden Sarajevčan, či je to Chorvát, Srb, Moslim, Bosniak, Turek, Žid alebo čokoľvek iné, je malým dôležitým kúskom, ktorý, keď sa spojí s ostatnými, vytvára Sarajevo bez predsudkov.
Jeho atmosféru si ťažko predstaviť čítaním kníh, googlením, hľadaním fotografií. Musíte tam ísť, vidieť, zažiť, cítiť, počuť, chutnať, voňať. Baščaršija je vôňa kávy a teľacinky, lesk medených džeziev, svetlo pestrofarebných lámp, pokorné pohľady moslimských dievčat v hidžáboch a hlas muezína. Ferhadija vonia po burgroch, viedenských rezňoch, víne a pive, počuť na nej zvony, svietia na ňu pouličné lampy, pod ktorými sa ešte nedávno prechádzala aj šľachta z viedenského dvora. Trebević je mĺkve útočisko v prírode v lete meniace sa na miesto oddychu, športu a zábavy. Butmir je vidiecky, zarmútený tým, čo zažil. Ilidža je hravý, dynamický prísľub dobrej budúcnosti. Miljacka sa vlní dolinou už stáročia a obyvateľom mesta rozpráva príbehy, ktoré si pamätá už len ona. Verne ju deň čo deň sprevádza hrkotajúca farebná električka.
Náš pobyt v Sarajeve bol krátky a ostali miesta, ktoré sme nestihli navštíviť. Nabudúce to snáď vyjde. Nuž kým sa tam opäť vrátim, dúfam, že na Trebevići nájdem zmŕtvych vstanú bobovú dráhu, ktorá bude slúžiť bosnianskym a zahraničným športovým nádejam. Prajem tomuto mestu, aby sa na každý jeho kopec vrátil šport a chuť žiť v duchu myšlienky olympijskych hier. Nech sa tu národy spájajú ešte viac. Nech sa tu varí ešte lepšie ako doteraz a nech sú ľudia menej tichí a stále takí pokorní. Nech im k hrkotajúcim električkám pribudne aj nejaká nová. Dúfam, že Vučko už nikdy nezoberie do ruky samopal a nech už nikdy neplače s pozostalými. Nech sa prekoná sláva tohto mesta z roku 1984 a Sarajevo nech sa stane ukážkovým symbolom multikultúrnej spoločnosti, ktorá dokáže fungovať bez problémov.
V živote sú zažitky, ktoré vám ho vedia celý zmeniť. Dajú vám pomyselnú facku a až vtedy si uvedomíte, čo je naozaj dôležité. Pre odpoveď na túto otázku si budete musieť rezervovať letenku do Sarajeva, pretože doma ju nenájdete.
O Sarajeve si prečítajte aj tu:
https://a-trips.sk/sarajevo-vuckovo-mesto/
Slovak 
English