Rijeka Impression

Rijeka – alebo Fiume je prístavné mesto na chorvátskej Istrii. Docestovala som sem autobusom priamou linkou z Bratislavy. Cestovný poriadok tvrdil, že cesta bude trvať 8 hodín, ale ďalej sa tam už nepísalo, že to bude „balkánskych osem hodín“ teda v čase keď už som tam mala byť som bola ešte len v Zagrebe, keďže som musela presadnúť do iného autobusu a šoféri „su morali popit kavu“¹ teda museli si dať kávu, čo im trvalo asi pol hodinu. Tak sa z 8 hodín stalo 10,5 hodiny.

Rijeka – Hrvatsko narodno kazalište Ivana Zajca

Ak ťa zaujíma Rijeka, máš otázky alebo sa chceš len podeliť, nájdeš nás aj tu.

 Pozitívne však je, že sem chodí bežná linka a že sme tam dorazili, síce s dvojhodinovým meškaním, čo sa ešte dá. Že normálka. Niektorí turisti boli síce mierne nervózni, lebo ich povahy zásadne kolidujú s balkánskym „nema problema“², ale po chvíli oťapení teplom a hodinami cesty pospali. Ak ale ste vyznávačom „multi culti society“ odporúčam tento spôsob prepravy.

V jednom autobuse cestuje s vami polovica Európy a všetci sa snažia akosi dohovoriť so svojim spolusediacim. Zo zadu počujete vykrikovať skupinu španielskych detí, vedľa vás ťažký viedenský metalista skúma čo asi počúvate a pred vami Turek lámanou chorvátčinou do telefónu vysvetľuje „ da uopće ne zna gdje se nalazimo“³. Určtite tu však nenájdete nikoho, kto má problém s xenofóbiou. „Baš ovo mi je bilo najdražje“⁴. Toto ma potešilo najviac.

Autobus nás vyložil v podstate v centre diania. Mesto je krásne. Celým svojim vzhľadom a atmosférou pripomína Taliansko troška „šmahnuté“ južnoslovanskou kultúrou. Radosť sa dívať na ten mix. V minulosti mesto patrilo Taliansku a ešte aj dnes v tejto oblasti žije početná talianska menšina.

Talianov tu stretnete, ale dohovoriť sa s Chorvátmi po taliansky už bohužiaľ nie je samozrejmosť. Staršie generácie však podľa informácii od miestnych taliansky hovoria alebo aspoň dobre rozumejú. Čo tu však nájdete 100 % talianske je jedlo. Teda prosciutto je naozaj talianske prosciutto a gnocchi 4 formaggi⁵ chutia rovnako ako v Taliansku. Preto som sem v podstate aj išla. Konečne sa najesť! Teda bol to jeden z dôvodou.

Rijeka – centrum mesta

   Ďalší dôvod bol kroatizovať sa čo najviac. Rijeka hvala Bogu nie je preplnené turistami a keď tu aj akéhosi stretnete, ten si toto miesto vybral cielene. Centrum mesta nie je veľké a okrem zopár pamätihodností, ktoré pobeháte za jeden deň ako napr. Mestké múzeum, v ktorom sa dozviete, že všetci „padousi“ na mori boli Taliani, Chorváti a im podobní, je celé lemované prístavom. Je to v podstate viac prístavov – pre osobné lode, jachty, trajekty, kontajnerové lode. Kto má rád prístavy, tak tu bude vo svojom živle.

Človeka to ale na druhej strane naštve, keď pozrie z okna, vidí krásnu čistú morskú vodu a žiadnu pláž. Najlepšie bolo, že domáci mi hneď pri príchode dal brožúrku „riječke plaže“⁶. Všetky sú však od centra vzdialené minimálne 40 minút peši. More pri centre je totiž dosť hlboké, čo je optimálne na výstavbu prístavu, ale pre turistu nie. Jediná civilizovane vyzerajúca pláž uprostred prístavu bola „plaža za pse“⁷. Dunčovia majú pláž s jemnými kamienkami a pozvoľným vstupom do mora. Možno im tam postavia aj bufet. K tomuto treba len dodať „dobrodošli na Balkan“⁸.

Ľudia sa tu kúpu, kde nájdu prístup k moru. Mesto je celé položené na skale a jediné prístupy k moru sú umelo vybudované tzv. stjene so schodíkmi. Pod vami samozrejme minimálne 5 metrov vody. Jadran je tu čistučký ako nikde. Tu je vidieť vplyv turizmu na čistotu mora.

Jadran v pozadí s prístavom

     Takéto pláže sú ideálnym miestom pre ľudí, ktorí radi spoznávajú miestnu kultúru a netrpia xenofóbiou. Na jednej stijene, ktorá má asi 5 x 5 metrov sa totiž „v špičke“ tlačíte asi 5 – 6. Mne osobne najviac vyhovovalo sa tu tlačiť s 5 Chorvátmi, ktorí keď zistili, že som sa cielene naučila ich jazyk, boli priam unesení. Napokon som sa čudovala aj ja, že čo sa všetci čudujú. Tak sme sa hľadiac do jadranského mora spoločne všetci čudovali.

Ďalšie dni sme sa tu tlačili samí cudzinci. Na moje obrovské prekvapenie som zistila, že Rusi vedia obstojne po anglicky, niektorí mali dokonca tendencie „govorit hrvatski“⁹. Ohľadom angličtiny ma prekvapili aj samotní Chorváti. Mnohí vidiac, že študujem knihu v akomsi paranormálnom jazyku, sa mi prihovorili anglicky. Znalosť cudzích jazykov na Balkáne sa už zlepšuje. No napriek tomu sa učím ich jazyky a všeobecne mi pripadá divné hovoriť v Chorvátsku po anglicky. Proste to akosi nejde dokopy.

V budúcom živote chcem byť pes z Rijeky

Na dovolenku môže ísť už aj váš Dunčo

Rijeka a jej kafiće

     Polihávanie na pláži má ale stále svoje čaro. Podvečer je fajn sa prejsť po miestnom korze, ktorý žije svojím životom. Kafići, restorani, slastičarnice.¹⁰ Všade plno ľudí, živé diskusie o aktuálnych témach. Kde tu hudba. Najkrajšie je túto recepciu života sledovať z lavičky so sladoledom¹¹ v ruke. Sledovať ju z reštaurácie neodporúčam, lebo čím dlhšie tam sedíte, tým viac vzrastá riziko, že sa vám prihovorí nejaký pohľadný domorodec…samozrejme ak to nie je váš cieľ. Dámy potom nebudú mať núdzu o vety ako „Bog je na našoj strani“ alebo „ja bih sad dao pola plaće da mogu s tobom odmah otići ća“¹², čo chce povedať niečo v duchu, že to bol osud, že sme sa stretli. Typické južanské praktiky.

Josipov nepotopený Titanic v Rijeke

      O tom aký sú Chorváti národ myslím hovoriť netreba. Veľa Slovákov v Chorvátsku bolo, teda má s nimi skúsenosť. Niekomu „nema problema“ vyhovuje, inému zas vadí. Milý príklad chorvátskej mentality bola pani na trhu, u ktorej som si kupovala 2 kilové strapce hrozna „samo za 25 kuna“¹³. Každé ráno som si vypočula „Ljuta sam. Stalno puše. Nigdje ne puše samo tu. Već 10 dana“¹⁴. Okrem tejto informácie sa mi raz posťažovala aj na turistov, čím ma samozrejme potešila, lebo neodhalila, že som tiež jednou z nich.

V tomto mori sme sa kúpali

      Prečo teda do Rijeky ísť? Myslím, že toto mesto je ideálnou voľbou pre ľudí, ktorí si chcú hlavne psychicky oddýchnuť a „mať svätý pokoj“. Nájdete tu kopu malých kaviarní a zastrčených reštaurácií, kde si môžete v kľude vypiť ráno kávu. Ubytujte sa buď v menšom hotelíku, kde budete môcť byť quasi incognito. Personál bude akceptovať vaše súkromie. Diskotéka vám tu nebude pod oknom rachotať do rána do piatej a v meste nebudete narážať do más turistov s fotoaparátmi. Ľudia k vám budú srdeční, ale budú akceptovať vašu samotu.

Vypnite mobil, v práci povedzte, že ste nezvestný, notebook zabudnite doma. Sadnite si podvečer na rivu na lavičku oproti Titovmu rozpadávajúcemu sa parníku, vypýtajte si kávu, zapáľte cigaretu, prečítajte pár veršov Miroslava Krležu, pozorujte západ slnka a len nechajte život so všetkými svojimi farbami plynúť okolo vás. Nikto si vás všímať nebude, stratíte sa v dave, nikto vám nebude nadávať „ma kakvi turisti nam svaku godinu dolaze…“¹⁵.

Mesto na prvý pohľad priemerné a bežné, je špecifické práve týmto, a to je na ňom úžasné. A keby vám to všetko prekazil nejaký turista so svojím „Enschuldigung“, stačí sa zaskočene zatváriť, povedať prípadne to balkánske „ha?“ a opäť sa môžete vrátiť do svojich myšlienok a snívať ďalej.

Vysvetlivky: