Skopje Impression

Skopje – malé hlavné mesto uprostred Balkánskeho polostrova v malej nenápadnej
krajine, o ktorej nevie väčšina ľudí vôbec nič. Tí, čo často lietajú, vedia, že z
bratislavského letiska sa sem lieta. Je to celkom komfortné, keďže výnimočne nemusíte
utekať na Schwechat – hlavne keď letíte skoro ráno.

Ak sa chceš naučiť niečo nové, klikni SEM.

V Skopje som sa ocitla neplánovane a do poslednej chvíle som ani netušila, že tam idem.
Ako to? Dostala som tento výlet ako darček k narodeninám od jednej mne vzácnej osoby.
Najlepšie bolo, že to kam cestujem, som sa dozvedela pred Ikeou v Bratislave, keď som
teda zistila, že nejdeme na viedenské letisko, ale bratislavské. Vydedukovať destináciu
už nebol problém, keďže som si bola takmer istá, že to bude jeden z mojich polostrovov,
teda buď Apeninský alebo Balkánsky.

Na bratislavskom letisku býva takmer vždy kľud a všetko vybavíte za 10 minút. Let trval
asi hodinku. Letisko v Skopje je o malý chlp živšie, ale rovnako malé ako to naše. Z
letiska sa pohodlne dostanete do mesta autobusom za pár denárov. Cesta netrvá dlho.
Prešli sme po diaľnici „a la Balkan“ (rozumej viacprúdová cesta miestami so záplatami
používaná rôznymi dopravnými prostriedkami, aj doma zhotovenými). Vystúpili sme pri
„željeznička stanica Skopje“. Neviem, či táto stanica funguje, ale vyzerala hrozivo, a to
teda ja nemám najmenší problém s hrozne vyzerajúcimi miestami. No po nakuknutí do
polorozpadnutej budovy, v ktorej bola iba tma a zopár čudne pozerajúcich indivíduí, som
zhodnotila, že ju nemusím vidieť. Hneď vedľa bola autobusová stanica, ktorá bola v
plnej prevádzke a bola OK.

Naše ubytovanie bolo pár krokov od stanice
a tiež kúsok od centra v malej uličke
plnej typických balkánskych
domčekov. Čas tu zastal. Bývali sme v
krásnom strešnom byte s balkónom na

6. poschodí. Z balkóna sme mali
   výhľad na celé mesto. Skopje si
   predstavte ako zmes typického Balkánu a
   komunizmu obklopené horami.
   Okolité hory sú zelené a posiate lesmi. Cez mesto preteká rieka Vardar. Pokochajúc sa
   výhľadom z balkóna sme sa vydali do centra.

Centrum bola asi 10 minút pešo. V Skopje
nás prekvapili všadeprítomné londýnske
doubledeckre. Miestna MHD využíva
staršie verzie týchto autobusov, ktoré boli
darom od Británie. Je to veľmi milé.
Rieka Vardar preteká centrom. Mesto v
minulosti rozdeľovala na 2 časti –
moslimskú = albánsku a kresťanskú =
macedónsku. Troška je toto rozdelenie
cítiť aj dnes. Popri Vardare sa dá na
oboch stranách prechádzať. Smerom k
centru je promenáda viac upravená a aj kvalita reštaurácií stúpa.

Za centrum mesta je
považovaná Ploštad Makedonija (Námestie Macedónsko). Je to celkom veľké a pekné
námestie plné života- Architektúra je mierne mätúca. Niektoré budovy sa práve
rekonštruovali, niektoré ešte pamätali Tita. No to je na Balkáne celkom bežné.
Uprostred námestia je slávna fontána so sochou Alexandra Veľkého, ktorý je miestnym
hrdinom. Už pri tejto fontáne si uvedomíte, že Macedónci sú veľmi šikovní sochári a že
ich mesto je posiate sochami. Je ich všade veľa až príliš veľa, ale dávajú tomuto mestu
taký zvláštny ráz. Predstavujú väčšinou macedónske osobnosti a sú fakt WOW. Nájdete
tu dokonca 2 mosty, ktoré sú posiate sochami. Na jednom sú to spisovatelia a na druhom
vedci, umelci a iné významné osobnosti. Fontána, ktorá je symbolom mesta, je ikonická.

V neďalekej uličke sme objavili Víťazný oblúk tiež obklopený sochami. Okrem sôch sú
to aj fontány, ktoré zdobia toto mesto. Tiež sú veľmi pekné. Mesto je samozrejme plné
reštaurácií a výhodou sú veľmi dobré ceny. Tak sme mali o chvíľku na tanieri „vešalicu“
(obdoba našej „cigánskej“) a k nej aj šalátik. Po dobrom obede nás čakal ešte Pamätný
dom Matky Terezy, ktorá sa narodila práve v tomto meste. Malá moderná budova, kde
sa konajú aj omše. Takmer oproti nemu je socha slávneho Newyorského býka. Ak sa
vydáte po tejto ulici ešte ďalej, prídete k polorozpadnutému Múzeu mesta Skopje. Táto
budova je zámerne ponechaná v stave v akom je. V roku 1963 mesto postihlo
zemetrasenie, ktoré zničilo asi 80 % celkovej zástavby a bohužiaľ sa nezaobišlo bez
mŕtvych. Táto udalosť je jednou z kľučových pre miestne dejiny. Po zemetrasení vláda
vtedajšej Juhoslávie rozmýšľala, či mesto vôbec obnoví, keďže sa nachádza priamo na
tektonickom zlome, no napokon tak urobila a
vystavala ho opäť takmer celé. Túto podobu môžete
vidieť ešte aj dnes. Hlavne centrum mesta je skôr
charakteristické komunistickou architektúrou.

Vstup do múzea bol bezplatný a bolo tu niekoľko
fotografií a informácií k dejinám mesta. Pôvodne to
bola železničná stanica. Cestou späť sme na ulici
ochutnali čerstvý pomarančový džús. Mňam! Z
Námestia Makedonija vedie cez rieku Vardar Kameni
most z 15. storočia, ktorý je ďalším symbolom mesta. Tento most spájal 2 časti mesta.
Za týmto mostom narazíte na ďalšie námestie, na ktorom sú 4 fontány – Olympia,
Fontána levov , Fontána vojenských koní a Fontána Filipa II. Macedónskeho. Po dvoch
stranách kamenného osmanského mosta stoja sochy Sv. Cyrila a Metoda a Sv. Klementa
a Nauma. Vľavo nájdete Múzeum macedónskeho boja.

Tu sa to už začína hemžiť stánkami s orieškami,
sladkosťami, zmrzlinou a aj príznačne rozvoňiavať.
Na tejto strane Vardaru je aj prekrásne
Archeologické múzeum. Inak Vardar je veľmi vtipný.
Nie je veľmi čistý, ale má celkom silný prúd. Okrem
promenád na oboch brehoch, sú tu aj cyklotrasy.
Cyklotrasy sú ďalším symbolom Skopje. Sú všade a
ľudia sa tu veľa bicykľujú. Perličkou Vardaru je, že v
ňom rastú stromy. V jeho toku narástli asi 2-3 stromy
a Macedónci im urobili akoby veľký kvetináč, aby
mohli rásť ďalej. Napísali naň aj nejaký citát. Takže
tu sa stromy nepília, ale zachraňujú. Na rieke boli asi
2 lode, z ktorých jedna bola ešte funkčná reštaurácia
a druhá chátrala.

Za orieškovými stánkami na pravo vykúka hamam z 15. storočia ako spomienka na
Osmanov. Tu začína tzv. Starý bazár, teda stará osmanská štvrť a malými domčekmi a
obchodíkmi od výmyslu sveta. Samozrejme nechýbajú ani
mešity, no nájdete tu aj pravoslávne kostoly. Tu
odporúčam sa do sýtosti najesť napr. Tavče gravče
(zapečená fazuľka s rajčinovou omáčkou v typickej
nádobe). Okrem toho tu nájdete milión druhov
čevapov, ochutnajte chlieb a nezabudnite na džús. O
kvalite ovocia a zeleniny netreba hovoriť a určite
skúste lokumy alebo iné turecké sladkosti, kávu z
džezvy. V Macedónsku treba jesť všade a všetko, lebo
je to dobré a zdravé. Po výdatnom obede sme si
kúpili balíček pečenej kukurice a tekvicových semienok
(ktoré sme potom 3 dni lúskali) a užívali sme si pohľad na
mesto zo Skanderbegovho námestia. Prvý deň bol za
nami a prvý dojem zo Skopje dobrý.

Nasledujúce ráno sme stáli pred typickou balkánskou
výzvou, ako sa dostať miestnou dopravou do
obľúbenej víkendovej lokality – kaňonu Matka.
Keďže Skopje je obklopené horami, je prirodzené, že
ľudia sem často chodia oddychovať. Týmito horami
sa prediera rieka Treska. Na tejto rieke je postavená
elektráreň a za ňou nájdete krásny kaňon. Je tu aj malý
areál vodných športov a cez víkendy je to ideálne
miesto na oddych.

Pri našom ubytovaní síce bolo niekoľko zastávok, no
všetky s tým istým názvom a zistiť odkiaľ ide náš
autobus zabralo takmer hodinu. Problém je, že
označenia autobusov na zastávkach nie sú viditeľné,
takže môžete iba čakať. Samozrejme ďalšia dilema
prichádza ohľadom lístkov, no tie nám vďaka Bohu
predal šofér autobusu.

Autobus č.60 nás povozil asi hodinku po Skopje a vyštveral sa do hôr, kde nás vyložil pri
spomínanom areály vodných športov. Odtiaľ sa musíte ešte chvíľu prejsť než prídete k
samotnej elektrárni a za ňou už na vás kričia rôzne ponuky výletov loďkou po kaňone a
k jaskyni, kde Treska vyviera. Samozrejme odvážnejší si môžu požičať aj kanoe a
zašportovať si. Výlet loďkou trvá asi hodinku a niečo. Vrelo ho odporúčam. Voda je
krásne čistá a naskytnú sa vám krásne pohľady na okolitú prírodu. Jaskyňa, kde rieka
pramení, je malá, ale pekná. Loďka vás k nej privezie, no musíte ešte prejsť pár
schodov, aby ste do nej vstúpili. Omylom sme si mysleli, že sa do nej vplavíme. Je to
drobná jaskynka, teda neočakávajte obrovskú prehliadku.

Celý kaňon je veľmi dlhý a má niekoľko jazier.
Ak máte radi pešiu turistiku, môžete sa tu
vydať aj pešo. Na jednej strane je vytvorený v
skalách chodník. Neviem, kde končí, pretože
na mieste, kde sme sa my otočili ešte
pokračoval do nedohľadna. Pri nástupišti na
loďky je ešte malý pravoslávny kostolík z 15.
storočia s nádhernými maľbami vo vnútri.
Samozrejme nechýba tu hotel a reštaurácia,
kde sa môžete občerstviť.

Problémom hlavne cez víkend môže byť doprava späť do mesta, keďže autobus sa sem
kvôli zápche v poobedných hodinách nevie dostať. Chodí z nejakého miesta bližšie k
mestu, ale nezistili sme z ktorého. Tak ako iným ani nám neostalo nič iné ako si vziať
taxík, ktorých je tu dosť. Ukecaný Albánec nás za 16 eur odviezol späť do mesta priamo
pod skopjanskú pevnosť Kale.

Pred návštevou Kale sme nemohli obísť čevapi z
miestnej čevapdžinice v Starom bazáre.
Odporúčam sa stravovať práve tu. Všade majú
miestnu kuchyňu za veľmi príjemne ceny. Posilnení
dobrým neskorým obedom sme sa mohli vydať na
preskúmanie Kale. Ide o pevnosť nad riekou
Vardar, ktorá má svoje počiatky v 6. storočí.
Pevnosť bola zásadne poškodená počas
zemetrasenia v roku 1963. Dnes sú zachované
iba jej vonkajšie hradby, ktoré boli aj
rekonštruované. Inak vo vnútri je to len kopček s
trávou. No vidieť z nej celé mesto. Je veľmi
podobná svojim charakterom
belehradskému Kalemegdanu.

Z Kale mi udrela do očí blízka mešita Mustafa
Paša. Dovnútra ma nevpustili, ale museli sme si pozrieť aspoň jeden takýto svätostánok
z vonka, keď už sme boli v čiastočne moslimskej krajine. Deň sa krátil a na ceste späť
sme ešte pozdravili Múzy pred budovou opery a baletu a nezabudli sme ani na
kamaráta speváka Toše Proeského, ktorý bohužiaľ tragicky zahynul. Idúc okolo stánkov s
orieškami a sladkosťami sme radšej odvracali zrak, pretože sme skonštatovali, že na
tomto výlete len žerieme. Ako inak veď sme na Balkáne.

Slnko nad Skopje zapadlo a my sme ho len
potichúčky pozorovali z balkóna plní dojmov z
tohto krásneho dňa a v očakávaní ďalšieho dňa.
Ďalší deň bol už náš posledný.

Posledný deň v tomto meste sme venovali opäť
prírode, ale v inej podobe. Počas dlhej prechádzke po
nábreží Vardaru cez centrum sme prešli popri
aréne Toše Proeského až sme prišli k ZOO. Po
dobrej skúsenosti so ZOO v Beograde, to bolo pre nás
„must to see“. Skopská ZOO je malá a potrebovala
by rekonštrukciu, ale zvieratká nás potešili.
Hlavne bazén s tučniakmi. Vstupné bolo priam
symbolické. Asi zhruba 2 eur. V teplé jarné dni je
ZOO ideálnym miestom, kde deň stráviť. Našťastie
je v každej dostatok zelene. Cestou späť do
mesta sme prešli popri budove parlamentu, ktorá
je veľmi pekná. Videli sme aj ako Macedónci bývajú.

Mesto je posiate činžiakmi z doby komunizmu. Tak ako to v balkánskych hlavných
mestách býva, všade je hromada stromov. Cestou späť sme si dali ešte obed a zamierili
sme do nákupného centra v blízkosti nášho ubytovania. Nákupné centrá sú asi všade
rovnaké.

Počas nášho krátkeho výletu sme nestihli výhliadku Vodno, ktorú nám odporúčali aj
miestni. No napriek tomu sme videli všetko, čo toto mesto môže turistom ponúknuť. Je
skvelým miestom na oddych od ubehaného spôsobu života a stresu. Žije si svojim
pokojným tempom. Ak by sme chceli Skopje
charakterizovať pár slovami, tak by to boli
stánky s orieškami, červené doubledeckre,
predajcovia starých kníh vo všemožných
jazykoch na uliciach, čerstvý pomarančový
džús a hromada sôch a fontán.

Macedónci sú milí a pokorní. Mnohí hovoria
veľmi dobre po anglicky, pretože aj tu je
tendencia migrovať kvôli zlým životným
podmienkam. V meste je vidieť a cítiť
chudobu, čo však človeku, ktorý má Balkán rád neprekáža. Dúfam, že do tohto mesta
prídu investori a trocha pomôžu miestnej ekonomike pozdvihnúť sa a doprajú jeho
obyvateľom lepší život, ktorý nebude musieť byť až taký závislý na príjmoch zo
zahraničia. Politická situácia a život v Skopje tiež nie je jednoduchý, no to nie je nikde v
týchto končinách a malicherné problémy, ktoré trápia nás tu, sú pre nich iba dôvodom
na úsmev. Verím, že keď sa nabudúce do Skopje vrátim, uvidím na tvárach jeho
obyvateľov viac spontánnych úsmevov a že toto malé skromné mesto, ktoré stále
potrebuje pomocnú ruku, bude
mestom hrdým na svoj národ a
život v ňom bude lepší. Sľubujem,
že nabudúce už budem vedieť aj
troška po macedónsky.