Medjugorje Impression

Keby bol tento článok rozprávkou, začal by „kde bolo, tam bolo…..“ alebo „za siedmimi horami a za siedmimi dolami bol raz jeden…“ tento článok by však bol veľmi škaredou rozprávkou o mieste, kde sa z viery robí biznis a ešte pred tým všetci zatvárajú oči.

Ak ťa zaujíma Medjugorje, máš otázky alebo sa chceš len podeliť, nájdeš nás aj tu.

Medjugorje – pútnické miesto na juhu Bosny a Hercegoviny známe po celom svete, ktoré ročne navštívia desaťtisíce veriacich v nádeji, že …..? Neviem, aké sú ich očakávania, ale mňa toto miesto príliš neuchvátilo. Keď sme sa v Bosne ocitli, neplánovala som, že toto miesto navštívim a ani som to nikdy nemala v pláne urobiť. Keďže sme sa motali v blízkom okolí a diaľkové návesti viackrát upozornili na toto miesto, tak sme sa dali ukecať.

K Medjugorju vedie klasická lokálna cesta cez niekoľko dedín. Dediny tu vyzerajú ako tie naše. Nie je tu veľký rozdiel, ba dokonca sú tu mnohé krásne prírodné scenérie. Určite teda odporúčam aj bosiansky vidiek. Po prechode dedinky Prćavci cesta začala stúpať a postupne so zvyšujúcou sa nadmorskou výškou sa začala aj strácať.

Na jej konci sme sa kotúlali po rozbitej asfaltke, ktorá videla opravu naposledy v dobe Aleksandra I. Kardjordjevića¹, čo je teda dosť dávno. Na konci tejto „Karadjordjevićovej cesty“ sme čuduj sa svete našli bager. „Bogami, ma ovdje nema ni muhe“² sťažovala sa posádka auta. Za týmto bagrom končil svet. Doslovne. Cesta sa premenila na prašný chodníček, naokolo len sucho, skaly, kosodrevina a hrobové ticho, vonku asi 45 a v dohľadnej vzdialenosti ani človiečika. To by sme asi veľa chceli stretnúť tam človeka, ale tam už ani stromy, ktoré nás do tej doby sprevádzali a ani tie muchy neboli.

Minuli sa dokonca aj elektrické stĺpy „a la Balkan“, teda na drevenom kole namotaná spleť káblov, ktorá na Balkáne nikdy nikoho nezabila len cudzinci sú z nej zbytočne vydesení a miestni len komentujú „Ma šta? Normalna struja…Šta se čudite?“³ Na tejto ceste nás opustilo všetko…aj posledná nádej. Modlili sme len, aby tu nezdochlo auto.

Keby sa niekto niekedy zaujímal, ako vyzerá koniec sveta, tak sa vyberte práve na cestu za dedinkou Prćavci smer Medjugorje. Číslo komunikácie poskytnem na vyžiadanie. Po pár minútach kotúľania sa po tejto pustatine by sme sa boli potešili už aj mínovému poľu. Bohužiaľ sme sa ho nedočkali.

Napokon, ani nevieme ako, sa na horizonte zjavila kuća⁴ a za ňou ďalšia kuća. Vtedy sme pochopili, že Medjugorje je naozaj posvätné. Postupne sa kuće rozmnožovali a my sme viac a viac jasali od radosti. Cesta sa opäť po ďalšej Karadjordjevićovej ceste zázračne premenila na asfaltovú s normálnou úrovňou. Priviedla nás na križovatku a tam to začalo… Pansion kod Djevice Marije, sladoled djevica marija, restoran kod djevice….⁵ bulvár, ktorý nemal ďaleko od bulvárov v amerických filmoch, o ktorých sme snívali ako deti akurát sa všetko na ňom točilo okolo miestnej star „Djevice Marije“ teda Panny Márie.

Pravdupovediac je to kočka a je jej plná ulica. Toľko podobizní jednej a tej istej biblickej postavy nenájdete asi nikde na svete. Môžete si ju kúpiť v podobe pohľadnice, vankúšika, tašky, trička, pohára, blúzky, prsteňa, vázy a neviem ešte čoho všetkého. Je všade a všetci ju chcú. Keby raz Djevica žiadala od vlády Bosny Hercegoviny, aby jej zaplatili autorské práva na všetky tie vyobrazenia, tak by sa za okamih stala najbohatšou osobou sveta.

Na konci celého tohto „predstavenia“ stála jedna žuta crkva⁶. Nie je to práve najveľkolepejšie dielo komunistickej éry. Pred ňou rada na bohoslužbu, ktorá sa opakovala každú hodinu. Za týmto kostolom stálo pódium a hľadisko, kde rečnil aj pápež. Z tohto miesta viedlo viacero trás do okolitých hôr ( rozumej vyschnutých skál s kosodrevinou).

Skupinky sa sem húfne vydávali, lebo každý chcel vidieť, kde je to miesto, kde sa v roku 1981 Panna Mária sedemkrát zjavila. „Čime su ti vjernici toliko očarani?“⁷ pýtali sme sa my a určite sa pýtali aj domáci. V skutočnosti to vyzeralo, že tí, čo za normálnych okolnostiach chodia s barlami, tu akýms zázrakom zabúdali na všetky svoje zdravotné problémy.

Je to len dôkaz, že 80 % každej choroby tvorí psychický stav pacienta. Srdciari odrazu húfne zabúdali na bypassy, defibrilátori a podobné zariadenia, ktoré ich držali pri živote. V horúčave nemali problém zvládnuť akúkoľvek turistiku po vyprahnutých bosnianskych skalách, niektorí ešte aj naboso. Medjugorje, aké si magické!

Čerešničkou na torte boli spovednice, ktoré sa nachádzajú napravo od kostola. Je ich tam asi 25. Okrem prozaického nápisu „Tenete silentium“⁸ sú na jednotlivých spovedniciach aj nápisy ako „hrvatski, english, italiano, deutsch“. Akí sú tí Bosniaci ochotní, keď takto vychádzajú v ústrety aj cudzincom…..

Kúsok ďalej je aj nápis „BAM, HRK, EUR, USD“. Pokiaľ miestnu menu nemáte, vôbec to problém nie je. Kto platiť chce, zaplatí. Koľko to neviem, ale pri pohľade na celý tento úkaz ma napadla len otázka „Čo je to viera? Existuje vôbec?“

Ostalo mi smutno. Celý svet šalie za atrakciami tohto typu v nádeji, že tu sa vyriešia všetky ich problémy a všetko im bude odpustené. Dve tašky a v nich torbice, novčanici, knjige, razglednice, kipovi, majice i kišobrani s Djevicom Marijom⁹ dajú ľuďom pocit, že nádej existuje a že bude lepšie. Všetci sa s úsmevom a plný energie vracajú opäť do svojich domovov. To, že Bibliu pozná, riadi sa ňou a rozumie jej len málokto, je škoda aj hovoriť.

Väčšine stačí navštíviť takýto Disneyland Panny Márie a cítia sa spasení. V konečnom dôsledku však rok čo rok je jediná spasená len bosnianska ekonomika a všetci tí, čo z lokálnej superstar profitujú. Ľudia už dávno zabudli, čomu učí Biblia, ale ak sa pôjdete pozrieť do Medjugorja, skúste sa nenechať strhnúť davom a užite si čaro a nadpozemskú atmosféru, ktorá vám samotným vo vnútri viera dáva bez ohľadu na ostatných.