Rozlúčili sme sa so starovekom a náš autobus zamieril na sever. Pred nami bolo asi 350 km po diaľnici do mesta Yazd. Pristavme sa trocha pri iránskych cestách, teda hlavne diaľniciach. Medzi všetkými mestami sme sa totiž prepravovali iba po diaľniciach. Iránske diaľnice sú v podstatne lepšom stave než tie naše. Všetky sú v prvom rade osvetlené po celej dĺžke, sú bez výmoľov a nerovností. Benzínové pumpy tu samozrejme nájdete, ale nie v pravidelných intervaloch. Sú vybavené všetkým potrebným, niektoré sú veľmi moderné. Diaľnice prirodzene vedú cez púšť.

If you are interested in Iran and the Balkans, you will also find us here.

To bola pre nás hlavná atrakcia. Niekedy sa stáva, že pruhy opačného smeru ani nevidíte, pretože sa nachádzajú dosť ďaleko. Zaujímavosťou je, že po opustení provincie sa vždy musíte pri vstupe do inej provincie hlásiť. Pri diaľnici sú vybudované menšie budovy, kde sa toto nahlasovanie vykonáva. Je ľahké si ich zamýliť s benzínkou.

Bohužiaľ neviem, aké je cestovanie s miestnou dopravou. Viem, že sa v Iráne cestuje autobusmi, vlakmi a lietadlami. Po cestách som videla niekoľko autobusov a zastávok. Centrálnu autobusovú stanicu však nie. Tak isto je to aj so železnicou. Na diaľnici v púšti uvidíte niekoľko tabúľ s označením Train station, ale žiadnu som nezahliadla ani z diaľky. Podľa fotiek však sú vlaky dosť využívané a železničné stanice sú celkom rušné miesta.

Pre cestovanie miestnou dopravou však jednoznačne doporučujem znalosť perského jazyka alebo domáceho sprievodcu. Jednak musíte poznať systém cestovania a na druhej strane všade prítomné nápisy iba vo farsi bez prepisov vám cestovanie nijako neuľahčia. Navyše znalosť angličtiny nie je v tejto krajine samozrejmosťou. Po anglicky hovorí skôr mladšia generácia, no aj pri nej som mala niekedy pochybnosti, či vôbec rozumejú. Evidentne turisti nie sú až taký bežný jav.

No ani táto skutočnosť neuberala Iráncom na ich príjemnom dojme, ktorí budia. Je to národ, síce dosť uzatvorený, ale veľmi milý a pokorný. S radosťou nás na ulici zastavovali pýtajúc sa odkiaľ sme a pár milými slovami na privítanie. Rovnaká skúsenosť sa opakovala aj v obchodoch, hoteloch a kultúrnych pamiatkach. Nemala som počas celého pobytu žiadnu nepríjemnu skúsenosť a naozaj môžem bez prekážok konštatovať, že Iránci sú ľudia naozaj veľmi ústretoví a dobrosrdeční.

Cestou sme v autobuse niektorí aj pospali, ale všetkým nám škvŕkalo v brušku. V Pasargade sme obed nemali. Dostali sme iba malé občerstvenie v podobe kávy a čaju s keksíkom. Informácia o strave, ktorá nám bola zdelená, bol piknik. Áno, správne počujete piknik. Tiež som si pomyslela, čo to má byť? Kto už len kedy videl piknik v púšti? V Iráne je ale možné všetko resp. to, že pre nás to bolo nepredstaviteľné neznamená, že to nie je možné.

Asi v polovici cesty náš autobus odrazu zabočil k bielym domčekom obkoleseným bielym múrom. Udivene sme sledovali, čo sa bude diať. Prešli sme cez bránu a zaparkovali. Navôkol nikto. Po ľavej strane sa nachádzali stajne s koníkmi a po pravej malý vybetónovaný priestor s čerstvou vodou, kúskom chládku a chladničkou postavenou priamo pod stromy. Ďalej boli viditeľné ďalšie budovy, hospodárske stroje a malá záhradka. Toto bola oáza. Inak povedané bola to malá farma, ktorá pre cestujúcich púšťou pripravila tento priestor. Teda keď sa v Iráne rodina vydá na cestu po diaľnici a nechce oddychovať na benzínke, pokojne môže zastaviť tu, na stoloch a stoličkách si prestrieť a zjesť si obed, ktorý si zabalila na cestu. Po obede sa môžete osviežiť v potôčiku, ktorý tu preteká. Keď sa najete, tak si po sebe upracete a môžete pokračovať ďalej v ceste.

Tu sa teda konal náš piknik. Naši iránsky sprievodcovia nám pripravili síce len malú drobnosť na zahryznutie, ale v púšti oceníte aj to. Bol to kúsok pečiva, nátierka podobná nášmu syru, čerstvý melón, káva, čaj a keksíky. Po obede sme si ešte so zvedavosťou pozreli aj miestne kone. Prišiel nás privítať aj majiteľ, ktorý žil v Európe a po návrate ho napadlo vytvoriť túto farmu. Bol to nápad na nezaplatenie! Hlavne v púšti, kde v blízkosti naozaj nič nie je.

Ako tá púšť vôbec vyzerá? Mnohí z nás si pri slove púsť predstavíme hory piesku a obrovské teplo. Iránske púšte nie sú tvorené pieskom. Spočiatku sme putovali cez prostredie tvorené veľmi suchou pôdou, kamienkami s kde tu akousi vegetáciou. Boli to malé polovyschnuté kríčky. Neskôr tento obraz vystriedala iba suchá pôda bez vegetácie. Nepríjemné je hlavne, keď sa začne púštna búrka. Všetok tento prach sa rozvíri a lieta obrovskou rýchlosťou. Samozrejme na ceste si treba dávať pozor, pretože sa viditeľnosť dosť zníži. Čiastočne to vyzerá ako naša hmla, čo sa týka viditeľnosti. Samozrejme netreba zabudnúť v aute zatvoriť všetky okná a ventilácie, aby sa prach nedostal dnu. Búrka, ktorú sme zažili, trvala vďaka bohu iba krátko. Neviem si predstaviť, ako by sme vydržali viesť sa cez púšť dlhšie bez klimatizácie.

Na púšti ešte môžete uvidieť aj jav, ktorý vám vyčarí úsmev na tvári. Uprostred ničoho malé zelené políčko. Ako je to možné? Samozrejme aj púšť niekomu patrí a ten, kto chce pestovať, môže. Svoj pozemok si poctivo ohradí a začne ho zavlažovať. V takomto bahne je už možné niečo vypestovať. Nebuďte teda prekvapení, ak odrazu v púšti nájdete zelený štvorec. Vznikol asi takto.

Už sa schyľovalo k večeru, keď sa pred nami začal zjavovať Yazd. Toto mesto sa nachádza na hranici 2 iránskych púštíIt is jedno z najteplejších a najsuchších (iba 60 mm zrážok ročne). Pod pojmom najteplejší si predstavte, že predpoveď počasia na internete hlási 42 stupňov, takmer nulový vietor a vlhkosť vzduchu. Viete si asi predstaviť koľko stupňov je uprostred mesta na rozpálenom asfalte napoludnie. Navyše ak ste odetý do čadoru, tak je to ešte väčšia zábava. Ako tvor teplomilný som si ani ja už toto užívať nevedela. Darmo – mesto v púšti.

Yazd je najmenším z miest, ktoré som navštívila. Má asi iba okolo pol milióna obyvateľov. Jeho centrum je zapísané na zozname UNESCO World Heritage List.. Je centrom rovnomennej provincie. Toto mesto je a bolo centrom zoroastrizmu. V dobe príchodu Arabov mnohí zoroastriáni nachádzali útočisko práve v tomto meste. Yazd bol vďaka svoje polohe ušetrený od mnohých vojen a útokov. Dnes je Yazd známy svojou typickou architektúrou - púštne domčeky stavané zo surových tehál a množstvo veterných veží. Dodnes ostalo centrom zoroastrizmu.

V súčastnosti je Yazd známy pre svoju produkciu hodvábu a kobercov. Okrem textilného priemyslu sa tu vyrába aj keramika, hutnícky priemysel, elektrotechnika. Je tu najväčšia továreň na výrobu optických vlákien v krajine. Preslávené sú aj miestne cukrárne.

V Yazde bolo úchvatné množstvo kruhových objazdov s kvetinovou výsadbou. Tá ma hneď upútala. Naša prvá zastávka v tomto meste bola hneď na jeho začiatku tzv. Veža ticha. Nechádza sa asi 15 km od mesta. O čo vlastne ide?

Veža ticha je prvou z pamiatok spojenou s lokálnym náboženstvom zoroastrizmom. Do 70-tych rokov minulého storočia slúžila ako pohrebisko. Tento komplex je tvorený samotnou vežou, v ktorej sa pochovávalo a priľahlými menšími budovami, kde nocovali príbuzní. Poďme si však vysvetliť, ako to celé prebiehalo. Zoroastriáni veria, že oheň, zem a voda sú božské elementy, ktoré nie je možné poškvrniť a znečistiť. Z tohto dôvodu nevyuživali bežne známe spôsoby pochovávania. Po smrti priniesli pozostalí nebožtíka práve do tejto veže. Telo umiestnili na jej vrch a čakali, kým sa prirodzene nerozloží na slnku a v horúčave samozrejme aj za pomoci vtáctva.

Keď z tela ostali iba kosti, dozorujúci kosti vzal a zhodil do jamy uprostred veže. Počas tohto procesu tu v budovách pod vežou prebývali príbuzní. Tento proces bol ešte sprevádzaný ďalšími symbolmi a znameniami, ktoré dozorujúci pozoroval. Teda telo bolo odovzdané späť prírode prostredníctvom vzduchu. V súčasnosti sa v blízkosti nachádzal zoroastrijánsky cintorín, kde sa dnes pochováva do betónových rakiev, aby telo neznečistilo zem.

V horúčave dá výstup na vežu zabrať, no je z nej aj výhľad. Jama, ktorá je na jej vrchu, kde sa zhadzovali kosti, je dnes zasypaná. Celé toto miesto je tajuplne tiché. Človek má naozaj pocit, bez toho, aby vedel, že sa asi nachádza na pohrebisku. Z Veže ticha sme sa už pobrali priamo do mesta do nášho hotela. Yazd vzhľadom na to, že sa nachádza uprostred púšte, má vyššie teploty. Mesto má veľmi pekný charakter. Púštne mestá nie sú len vyprahnuté stepy. Iránci aj tu dbajú na zeleň. Náš hotel bol opäť kúsoček od centra mesta. Priečelie hotela nebolo príliš odlišné od ostatných budov navôkol. Prekvapenie nás čakalo po prevzatí kariet od izieb. Hotel bol vybudovaný v bývalom skladisku tovaru, niečo ako karavansaraj s nádvorím uprostred. Bol to neskutočne krásny orientálny hotel so všetkým ako má byť….fontánkami, kvetmi, terasou, roof top reštauráciou a to všetko v mojej obľúbenej farbe – tyrkysovej. Do Yazdu sa oplatí prísť už len, aby ste videli tento hotel. ¹ Pravdu povediac bola by som sa kochala tou orientálnou rozprávkou večne.

Po zložení si kufrov sme však utekali na večeru do reštaurácie na streche hotela. Tu nás uchvátil krásny výhľad na celé mesto a samozrejme tyrkysové sedenie. Večera bola servírovaná vo forme švédskych stolov na úrovni 4-hviezdičkového hotela. Mohli ste jesť do odpadnutia. Na výber bolo zo všetkého – mäso, zelenina, omáčka, ryža (moja kamoška dvojfarebná), polievka, šaláty… Najedená do sýtosti som sa ešte vydala na prechádzku po priestoroch hotela s fotoaparátom v ruke. Deň bol dlhý a príliš som sa nemotala, keďže bolo treba aj času na oddych. Yazd bol totižto ešte celý len pred nami a už takto úžasne začal.

Slniečko už vykuklo a mohli sme naštartovať náš autobus na cestu za ďalšími zážitkami. Po skvelých raňajkách s nekonečným výberom sme nasadli do nášho žltého spoločníka a už to aj išlo. Deň sme začali pri Ohnivom chráme (Ātaškade-ye Yazd) . Je to opäť zoroastrijánsky chrám. Bol postavený v roku 1934 a vo vnútri horí večný oheň. Po ľavej strane chrámu nájdete ešte menšiu expozíciu, kde sa dozviete viac podrobností o zoroastrizme. Okolie chrámu je skrášlené zeleňou a pred ním nájdete malú fontánku.

Prehliadka chrámu trvá asi hodinku a je bezplatná.

Perské záhrady sú súčasťou Iránu a ďalšou z vecí, ktoré treba vidieť. V Yazde sme jednu takú navštívili. Je to záhrada Bagj-e Dolat Abad. Táto záhrada bola postavená v 18.storočí. Centrálnou stavbou je tzv. Veterná veža uprostred záhrady. Ide o stavbu, ktorá bola sídlom Karima Khana Zanda a veterná veža, ktorá sa tu nachádza je najvyššia v Iráne. Veterné veže v celom Iráne slúžili ako tzv. klimatizácia s premysleným systémom malých prieduchov a taktiež ich môžeme nájsť pri rezervoároch vody, ktoré vďaka prúdeniu vody udržiavali vodu stále sviežu a čerstvú. Interiér je dnes prázdny, ale na stenách môžeme stále pozorovať typické orientálne dekorácie. V záhrade nájdete viacero fontán. Záhrada však bola dosť suchá, čo je pochopiteľné. V záhrade strávite asi hodinku.

Následne sme sa vybrali do centra mesta, ktoré je tiež zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO. V centre mesta sme sa prešli, videli sme typickú púštnu architektúru a najstaršiu mešitu v Iráne (má asi 1000 rokov). V centre mesta môžete aktuálne vidieť pôvodné obydlia. Hľadajú sa zdroje na ich rekonštrukciu a v budúcnosti by sme tu mohli vidieť kaviarne, obchodíky a reštaurácie. Aj takto sa Yazd snaží otvoriť sa turizmu. V centre sme sa ešte zastavili v malom obchodíku, kde sme si dokúpili nápoje.

Okolo obeda sme však ešte zastavili pri Piatkovej mešite (Jameh). Táto mešita bola postavená v 12.storočí a je symbolom mesta. Mešita proste nemohla chýbať. Piatok je pre Iráncov deň, kedy sa nepracuje (ako naša nedeľa) a chodí do mešity. Po celej krajine nájdete množstvo mešít s názvom piatková.

Ďalej sme už však smerovali na obed. Opäť nás čakala krásna reštaurácia v modrých odtieňoch s časťou pre vodné fajky a priestor na ležanie. Pre našu skupinu reštaurácia oddelila pristor, kde nám pripravili švédske stoly. Výber bol opäť tradične bohatý, no už opakujúci sa. Súčasťou reštaurácie bola aj fontána. Pri obedoch mi chýbali dezerty. Strava bola zdravá – mäsá na prírodno alebo s rôznymi omáčkami, množstvo zeleniny a ryža. Človeku z našich končín sa však žiada viac soli a cukru. Zelenina má menej výraznú chuť ako tá u nás. Predpokladám, že je to práve z dôvodu vysokých teplôt a nízkej vlhkosti a nedostatku vody.

Po obede som strávila pár hodín odpočinkom v hotely, keďže ma vysoké teploty dosť vyčerpali. Izba schladená na príjemných 30 stupňov (to nie je vtip) bola skvelým osviežením. Samozrejme ešte som sa aj prikryla paplónom a nebolo mi teplo. Viete si teda predstaviť vonkajšiu teplotu.

Podvečerný program bola návšteva Vodného múzea. Voda je najvzácnejšou komoditou v púšti, je preto logické, že má aj svoje múzeum. Ešte dôvtipnejšie je, ako sa voda získava v púšti. Pod púšťou je vybudovaná sieť kanálov, ktorá privádza vodu z úpätí hôr. Kanály sú uložené v dostatočnej hĺbke, a preto je voda vždy čerstvá a chladná. V Iráne ju nezabudnite ochutnať v ktorejkoľvek studničke, na ktorú natrafíte. Tu si uvedomíte jej blahodarné účinky a skvelú chuť. Samozrejme chlór tu nečakajte. Najlepším nápojom v púšti je voda.

V múzeu, ktoré bolo v minulosti domom bohatého obchodníka (jeho potomkovia potom chceli v dome vytvoriť múzeum, čo sa im aj podarilo), sa dozviete všetko o tom, ako sa voda do mesta privádza, o stavbách spojených s vodou a množstvo zaujímavostí. Múzeum je zvonka úplne nenápadné a na rušnej ulici s množstvom obchodov ho ľahko prehliadnuť. Myslím však, že v meste, ktoré sa nachádza priamo v srdci púšte, patrí k najväčším vychytávkam.

Cestou do hotela sme sa ešte zastavili pri komplexe Amir Chakhmaq. Ide o námestie s fontánou, kvetinovou výsadbou a mešitou z 15.storočia. V nej sme priamo neboli, ale toto námestie bolo jedno z najkrajších.

Deň sa blížil ku svojmu koncu, keď sme z múzea vyšli a už nás čakal iba jeden bod programu – restaurant. Pri informácii o večeri sme všetci zbystrili pozornosť. Núkala sa nám možnosť ochutnať ťavie mäso, čo bolo naozaj lákadlo. Túto možnosť sme si mnohí nenechali ujsť. Večeru sme mali pripravenú v reštaurácii hotela. Opäť nás čakali v luxusnej reštaurácii švédske stoly s viac menej známym výberom. No stále bolo z čoho naberať. Ťavie mäso nám bolo servírované zvlášť. Išlo o ťaví guláš. Na pohľad a ani podľa chuti by ste nerozoznali, že to nie je hovadzie mäso. Ťava teda chutí takmer identicky s hovädzinou. Po večeri sme sa vrátili do nášho rozprávkového hotela, chvíľu sa ešte pomotali v jeho priestoroch a mohli sa pobrať do postele.

Prvá myšlienka, ktorá nás ráno potešila, bolo pomyslenie na skvelé raňajky. Trocha som však zosmutnela, lebo po raňajkách sme si zbalili kufre a pobrali sa ďalej. Čakal nás ďalší presun do mesta Esfahan.

1 Dad Hotel ****, Yazd, Farvardin 10th St.