Beograd impression
Beograd – 100 krát spomenuté slovo pri mnohých cestách. Väčšina letov na Balkán je s
prestupom práve na aerodrome Nikolu Teslu v Beograde (letisko)…a vždy iba jedna
opakovaná veta „Raz sa prídem pozrieť aj sem“. A prišla som v jeden októbrový deň,
keď u nás už teploty neboli svetaborné. Človek mal až divný pocit, keď na beogradskom
letisku nemusel hľadať prípoj, ale východ. Nájsť autobus do mesta bolo ľahké a podľa
rady jedného Srba „ ne trebate karte, samo udjite“ (nepotrebujete lístky, len nastúpte)
sme promptne vyriešili aj lístky na autobus. Viezli sme sa okolo 45 minút a za Sávou už
vystupovali na Brankovom moste.

Ak ťa zaujíma Balkán, chceš sa podeliť alebo dozvedieť viac, nájdeš nás aj tu.

Chceš sa naučiť po srbsky? Klikni SEM.

Beograd, alebo teda po slovensky Belehrad – je hlavné mesto dnešného Srbska, v
minulosti Juhoslávie. Leží na sútoku Dunaja a Sávy, ktoré mu dávajú zvláštnu
atmosféru. Práve rieky ma do tohto mesta lákali. Turistov je tu menej a Slováci toto
mesto podľa môjho pocitu kompletne ignorujú. Ubytovanie bolo iba pár metrov od
nábrežia Sávy. Pri otvorení dverí malého hotela sme ostali hneď v šoku. Za dverami bola
stará chodba bez omietky zaprataná drevom navyše bez svetla. Predrali sme sa drevom a
na konci bol dvor s ďalším vchodom a nápisom nášho ubytovania. Čo bude za ďalšími
dverami? Tam už to bolo OK, všetko ako má byť. Preto mám rada Balkán, lebo toto sa
vám inde nestane. Vôjdete do hotela a padnete do dreva. Na recepcii nikto nebol, no
mali sme pokyny sa ubytovať sami. Celkom výhodné. Následne sme sa vydali za jedlom a
malou prechádzkou po okolí.

Mesto pripomína Bratislavu v trocha horšom stave. Onedlho sme našli peknú
reštauráciu, kde mali skvelú pljeskavicu aj s kajmakom (jedlo z mletého mäsa).
Najedení sme sa prešli na Trg. sv. Save (Námestie sv. Sávu). Pri ňom stojí železničná a
autobusová stanica. Stanice nevyzerali veľmi vábne, ale stále to nebolo Skopje.
Námestie je pekné, je tu veľká socha Sávu – významného srbského panovníka. Na
bezcieľnej prechádzke sme našli aj Múzeum železnice. Tu mesto pripomínalo Bratislavu 90.rokov. Tým pádom bolo pre nás niečím úplne prirodzeným. Červené električky staršej
aj novej výroby šialene brázdili belehradské ulice. Nás odniesli naše nohy k ďalšiemu
významnému bodu hotelu Moskva, ktorý je už iba kúsok od presného centra mesta Trg
Republike (Námestie republiky). Na námestie vedie najznámejšia belehradská ulica
Ulica kneza Mihajla. Je to niečo ako bratislavská obchodná. Kúpite tu všetko. Na Trgu
republike je budova baletu a opery, národné múzeum, fontána a zopár reštaurácií.

Raritou Belehradu sú stánky s pukancami, ktoré nájdete kdekoľvek po meste ako u nás
klasické trafiky. Typickou vôňou Beogradu sú teda všade prítomné pukance. Od tohto
pomyselného trgu sa na pár krokov nachádza slávna Skadarlija. Pôvodne to bola
bohémska ulička, kde sa schádzala mládež a inteligencia plná kaviarní a reštaurácií. Na
jeseň tu bolo otvorených iba pár terás a na rohu
predajňa s plnenými langošmi. Inak Skadarliju
pokrývalo iba lístie z okolitých stromov. Jediná životom
preplnená budova bola základná škola, ktorá bola ešte
aj večer otvorená a prebiehalo v nej vyučovanie.
Ulicou sa nieslo vyhrávanie muzikantov v niektorej z
reštaurácií.

Cesta domov mestom bola po tme ešte krajšia. Objavili
sme trhovisko s veselými malými budovkami, ktoré
pripomínali skôr pagody. Oproti „pagodám“ je niečo,
prečo do Belehradu treba ísť…cukráreň s najlepšími
krémešmi na svete. To, čo u nás nazývame krémešom,
je len úbohá napodobenina. Samozrejme nakoniec
nemôžu chýbať knihy. Bez minimálne 2 nových v
srbčine by som nešla ani spať. Očarení týmto zvláštnym životom naplneným mestom sme utekali už len späť k Brankovmu mostu a na
našu ulicu. Predrali sme sa cez drevenú kopu a šup do postele.

Deň 2

Prebudili sme sa do teplého rána. Slnko príjemne hrialo,
stačilo tričko. Ideálny deň na pobyt pri vode. Bývali sme
pár krokov od Sávy, kde už zrána rybári chytali rybiská. Asi
10 minút po brehu Sávy a už sme v diaľke videli
Kalemegdan. Rozsiahla ruina pevnosti, ktorú postavili ešte
Rimania na sútoku riek. Kalemegdan vám okrem výhľadu
ponúkne aj vojenské múzeum a múzeum stredovekých
mučiacich nástrojov. Kto máte radi Báthoryčku a všetky
jej mučiace techniky, šup do tohto múzea. Toto miesto
obľubujú Belehradčania na prechádzky.

Okolo je obrovský park, v ktorom nájdete okrem množstva trávnatých plôch na piknik,
aj malý lunapark a Beo zoo. Tučniaky, vlky, tigre boli našimi spoločníkmi pri raňajkách.
Krajšiu zoo ako túto som nevidela. Ďalší veľmi pádny dôvod ísť do Beogradu. Nenásilná,
malebná, plná zelene, pokojná s krásnymi výbehmi a priamo v meste. Stojí za to, aby
ste sem išli. Pri najbližšej návšteve budete zoo prvým miestom kam opäť pôjdem…a
cestou si kúpim krémeš. Zo zoo sme sa odkotúľali električkou do Nového Belehradu.

Novi Beograd – Nový Belehrad je moderné sídlisko na druhej strane Sávy. Stavajú tu aj novú železničnú stanicu. Keď bude hotová, bez problémov bude konkurovať tým najmodernejším v celej Európe. Teraz je to iba megaveľké stavenisko. Náš cieľ bol ostrov Ada Ciganlija priamo na Sáve, ale bohužiaľ sme nenašli prístupovú cestu. Tak sme sa aspoň previezli
električkou do tohto nového sídliska a pozreli si moderné nákupné stredisko Delta city,
kde som si pochutila na purici s mlincima (morka s cestovinami). Nákupné centrá sú
všade na jedno kopyto, no potešilo ma, že Novi Beograd je naozaj nový. Obytné domy sú
všetky nového dáta a v podstate nechápete, kde ste sa to ocitli. Beograd napreduje,
stavia sa ako o život a jeho obyvatelia si tiež môžu dovoliť bývanie na vysokej úrovni.

Večer nám ostal priestor na prechádzku po
nábreží Sávy. Nábrežie je supermoderné. V
diaľke čnel „nanuk“, ako sme nazvali jednu
typickú výškovú budovu. Celú túto výstavbu
realizuje investor menom Waterfront, a
Beograd bude vďaka cudzím investíciám za
pár rokov malou Amerikou Balkánu. Chodiac
pomedzi tymi mrakodrapmi opäť tá istá
otázka „Gdje sam?“ (Kde som?). To nepochopíte, to je Balkán. Žiadny iný kút sveta
Balkánom byť nemôže, pretože naozaj prekvapiť a zhodiť sánku vie len on.

Deň 3

Tretí deň bol pokornejšie ladený. Na pláne bola návšteva 2 najvýznamnejších
ortodoxných chrámov mesta – Hram sv. Marka a Hram sv. Save. Začali sme Markom. K
chrámom sme si vzali električku. Nevieme akú. Na internete ani v meste nenájdete trasu
električiek, tak sme len nastúpili na niečo, čo išlo okolo a viezli sa. Veľmi sme neriešili
ktorú a kam len sme išli. Mali sme šťastie, pretože nejakým zázrakom išla na
Tašmajdan. To je veľký park pri chráme sv. Marka. Chrám je zvonka impozantný, zvnútra
je výzdoba chudobnejšia. Je jednou z dominánt mesta. Kúsok od neho je parlament. Je
to pekná upravená budova normálnych, nie prehnaných rozmerov na veľmi sympaticky
vyzerajúcom námestí. Po tomto námestí stála znova pred nami výzva – zohnať električku
ku chrámu sv. Sávu. Na nejakú sme zas nastúpili a cestou vystúpili. Potom sme išli pešo.

Hram sv. Save je symbolom mesta,a teda
zaslúžene. Obrovský pravoslávny chrám, na
ktorého výzdobu zlatej farby sa dívate s nemým
úžasom. Vstupné je symbolické. Vedľa veľkého
Sávu je ešte malý Sáva – teda menší chrám,
rovnako krásny, akurát teda tento je maľovaný.
Najkrajšie pravoslávne chrámy ako som kedy
videla. Tu sa to hemží turistami a zároveň aj
prapodivnými ponukami miestnych na prapodivné
veci. Okolie špatí akurát pár stavieb z obdobia
komunizmu.

Od Sávu sme sa vydali späť do centra do
národného múzea na Trgu republike. Múzeá si
vždy rada pozriem, aby som sa dozvedela čo
najviac o miestnej kultúre. Obohatila som si
vedomosti o niektoré udalosti dejín srbského
národa. Posledná večera na ulici kneza Mihajla a
nemohli sme zabudnúť na nezabudnuteľný
zákusok – krémeš – v cukrárni oproti pagodám.
Návrat po únavnom dni za tmy do hotela, rýchlo pobaliť kufre a naša belehradská
kapitola sa pomaly skončila. Posledná noc a budíček skoro ráno. Uzimení a rozospatí
stojac na zastávke sme ešte nasávali posledné dúšky nočného Beogradu. Cesta na letisko
ubehla rýchlejšie a už nás čakal len odlet z chronicky známeho letiska domov.

Beograd je v mnohých aspektoch podobný Bratislave, Budapešti, Bukurešti, Prahe,
Varšave… má však niečo svojské južanské. Mesto je čulé, podniky, chrámy, obchodné
domy, dopravné prostriedky sú plné ľudí. Žije to tu. Jedlo je skvelé, ľudia milí, ceny
nižšie ako u nás, služby rovnaké. Napriek na niektorých miestach viditeľnému nedostatku
financií je atmosféra veľmi priateľská. Určitým spôsobom je stále centrom jednej celej
kultúry – tej juhoslovanskej. Netvári sa, že je niekým iným, ako v skutočnosti je. Je
balkánsky a tí, čo Balkán chcete spoznať toto mesto je najlepšou voľbou, aby ste
pochopili podstatu Balkánu. Nie je hlavným mestom iba kvôli počtu obyvateľov, je
centrom toho pravého balkánskeho a tým pádom je nezameniteľný a neporovnateľný s
ostatnými.