Bucuresti impression

O Bukurešti som v podstate nevedela dokopy nič. Vedela som, že je v Rumunsku a
samozrejme som si vybavila najznámejšieho Rumuna Draculu. Hneď po ňom v rebríčku
nasleduje Nicolae Ceasescu. Na návštevu tohto hlavného mesta, v ktorom som sa
pripravila na „total Balkan“ ( rozumej: chaos, bankomaty občasne, dobré jedlo, milí
ľudia), som si zvolila začiatok roka, keď ešte všetci ostatní spokojne sedia doma na
sedačkách pozerajúc vianočné a novoročné rozprávky. Výnimočne som sa na tento výlet
ani nejako extra nepripravovala (rozumej: oboznámenie sa s dejinami, trocha z jazyka a
poriadny itinerár). Len som zbalila môj malý obúchaný kufrík a išla som.

Ak sa chceš niečo nové naučiť, klikni SEM.

Na Otopeni, teda Aeroportul Henri Coanda, som dorazila v noci, takže som počas cesty v
taxíku mala možnosť vidieť iba vysvietené bulváre, ktoré žiarili množstvom vianočného
osvetlenia. Cesta do centra mesta taxíkom za nulovej premávky trvala asi 25 minút. Milý
taxikár Adrian ma vyložil pred ubytovaním v židovskej štvrti, kde som sa sama ubytovala
a mohla som padnúť do postele.

Nasledujúce ráno na mňa už čakala metropola krajiny s asi 20 miliónmi obyvateľov, kde
asi desatina žije práve v hlavnom meste. Samozrejme moje prvé kroky boli zamerané na
zorientovanie sa. Po prejdení malej uličky, v ktorej sa nachádzalo moje ubytovanie, som
sa ocitla na jednom z typických bukurešťských bulvárov. A to teda bulvár bol – 6 prúdová
cesta uprostred s električkovou traťou a ešte aj pásom stromov, po stranách s ďalšími
stromami a mega širokými chodníkmi
pre chodcov. Akosi tam bolo všetko
široké a veľké….alebo u nás je všetko
malé a úzke. Z druhej strany na mňa
hľadeli činžiaky z dôb komunizmu
obkladané mramorom a po ceste sa
veselo kotúľala sivá električka troška
staršej výroby. Iba pár krokov ma
odviedlo do asi najvýznamnejšieho
záchytného bodu centra mesta – Piata
Unirii – Námestia zjednotenia. Po mojej
ľavej ruke sa ukázalo obchodné centrum a obrovský park predo mnou obkolesovala opäť
výstavba z minulého režimu.

Keď sa povie Piata Unirii, tak sa asi všetkým, čo ju kedy navštívili vybaví skupina fontán,
ktoré v lete svietia a hrajú. Je to „podívaná“, ktorej sú plné sociálne siete. Teraz v zime
však samozrejme boli bez vody. Už po pár krokoch si človek opäť uvedomil ten obrovský
priestor. Námestie, ktoré keď chcete obísť pešo dookola, tak to trvá asi 15-20 minút. Je
tu niekoľko zastávok MHD, ktorá funguje bezproblémovo a ide sem aj autobus č. 100
priamo z letiska Otopeni. Cesta trvá asi hodinu počas dňa. Okrem toho sú tu stanice 2
liniek metra. Možno niekoho prekvapí, že tu metro majú. Vozne sú nové (novšie ako
londýnske) no stanice pripomínajú komunizmus. Cena 72 hod lístka na MHD je okolo 8
eur. MHD je vo všeobecnosti veľmi dobrý spôsob prepravovania sa po meste. Nemešká a
dostanete sa všade.

Prechádzajúc po tomto námestí som ani neviem ako prišla k budove parlamentu. Tento
obrovský kolos, ktorý dal postaviť bývalý diktátor, čnie nad mestom ako jeho strážca. Do
paláca sa ísť nedalo, ale je teda obrovský aj z diaľky. Hneď vedľa je opäť park – Izvor. O
parky a zeleň tu núdzu nebudete mať. Slniečko pekne hrialo, takže Izvor som ocenila.
Na jeho ihriskách sa hrali deti a pingpongové stoly boli tiež všetky obsadené napriek
predvianočnému času.

Kúsok od Izvoru tečie rieka Dambovita. Preteká celým mesto
a je jeho pekným spestrením. Na mnohých miestach je však
obklopená budovami, takže to nie je práve miesto na
romantické prechádzky. Je však veľmi čistá. Kúpať sa v nej
bohužiaľ nesmie. Krátkou prechádzkou popri rieke som sa
vrátila späť do východiskového bodu a zamierila k ďalšiemu
cieľu: Muzeul National de Romaniei.

Piata Unirii hraničí s pôvodným starým mestom, kde sa
nachádza aj národné múzeum. Človeku na prechádzkach po
Bukuresti udrú do očí veľké a honosné budovy. Mnohé z nich
by potrebovali trocha obnovy, no možno to im dáva čaro. V
podobnej budove sídli aj múzeum. V tejto dobe bolo takmer
prázdne a ak sa tu objavili nejakí navštevníci, boli väčšinou
miestni. V múzeu si môžete pozrieť exponáty z rôznych
období, je tu pokladnica, kde vystavujú rôzne šperky a najvýznamnejším lákadlom je
určite kópia Trajánovho stĺpa. Vstupné je veľmi prijateľné.

Za chrbtom múzea je v podstate už historické centrum mesta Lipscani. Je tu kopa
významných budov, malých uličiek, reštaurácií no aj krásnych kostolov. Jeden z
najobdivovanejších je určite Biserica Stavropoleos. Je prekrásna a dýcha históriou.
Ďalšou kráskou je Biserica Sf. Anton, ktorá sa nachádza priamo oproti Hanul lui Manuc,
čo je jeden z posledných historických hanov v meste. Rumunské kostoly vo všeobecnosti
stoja za to. Je sa na čo dívať, sú prekrásne.

Hanul lui Manuc je pôvodný „hotel“ z osmanských čias. Obrovská budova s nádvorím a
dnes aj reštauráciou. Na nádvorie sa dá volne vôjsť. Je úchvatnou ukážkou typickej
architektúry. Neviem, koľko tu stojí obed. Môj obed som absolvovala na ulici Lipscani v
centre mesta a spočíval v hydinovom vývare s červenou paprikou, rybke na šťave a
polente. Polenta je veľmi obľúbenou rumunskou prílohou.

Prvý deň mi dal hromadu dojmov a pomaly som začala
vnímať toto veľmi pokojné a prívetivé mesto. Pomaly sa
zotmelo a ja som sa po celom dní na nohách vrátila späť do
mojej izbičky a mohla si dostatočne oddýchnuť a pripraviť
sa na ďalší deň.

Deň 2 = Deň parkov

Bucuresti je jedno z tých miest, ktoré je preplnené
rôznymi parkmi. Tento fakt som si uvedomila už pri listovaní bedekru a zaradila som ich
na môj pomyselný itinerár. Cestou k tomu najväčšiemu som sa zastavila na Piata victoriei
– obrovská križovatka, kde nájdete Muzeul taranului roman (Múzeum rumunského
sedliaka) a Muzeul geologic. To prvé bolo pre mňa zaujímavé, bohužiaľ však bolo
zatvorené. Susedné geologické múzeum lákalo postavičkami pohyblivých dinosaurov
okoloidúcich na návštevu. Za týmito múzeami začína prvý z parkov Park Kiselef. Tento
nebol mojím cieľom, ale keďže som bola pri ňom tak som si ho pozrela. V parku sa aj v
tomto ročnom období pohybovalo dosť ľudí. Je tu malé umelé jazierko s fontánou a v
lete musí byť veľmi pekný. Je celkom veľký, to ma však v rumunských pomeroch
neprekvapilo.

Mojím cieľom bol ešte väčší Park
Herastrau. Musela som sa však prepraviť
metrom k tomuto parku. Teoreticky to síce
nie je ďaleko, pretože od Kiselefu pôjdete
len rovno po ďalšom obrovskom bulváre,
no pešo by to trvalo asi 15 – 20 minút. Tak
som sa zviezla metrom. Bukureštianske
metro je naozaj super. Je čistučké, lacné a
je v ňom dostatok miesta. Cieľom po
vystúpení z metra bol určite Víťazný oblúk – Arcul de triumf, Dom bývalého diktátora
Ceasesca a spomenutý park.

Park Herastrau je obrovskou plochou zelene s
niekoľkými umelými jazerami, na ktorých
premávajú v lete lode, člny, vodné bicykle.
Kúpať sa tu nemôžete. Park bol plný
športujúcich a prechádzajúcich sa
Bukurešťanov. Slniečko krásne svietilo a dať si
raňajky v tomto parku bol skvelý nápad. Park
som si pozrela len čiastočne, pretože je
naozaj obrovský. V podstate pri parku je
víťazný oblúk priamo uprostred križovatky. Pri
oblúku sa fotilo niekoľko turistov. Keďže času bolo dosť prešla som sa ešte na druhú
stranu k vile Nicolae Ceasesca. Vila zvonka nie je ničím výnimočná. Vo vnútri mi však
bohužiaľ oznámili, že rezerváciu na prehliadku si treba urobiť vopred. Neskôr som si ju
nerobila, takže neviem ako vyzerá zvnútra. Na druhej strane mi to ani nevadilo.

Predpoludnie strávené v prírode, popoludnie už opäť v centre. Parkov ešte nestačilo a
išlo sa na ďalší. Predtým som ešte nakukla do jednej významnej bukureštianskej pasáže –
Pasajul Vilacrosse. Z architektonického hľadiska aspoň pre laika pekná budova, no troška
obnovy by nezaškodilo s množstvom kaviarní vo vnútri. A späť k parkom….. ten ďalší je
zastrčený uprostred mesta a je rovnako úžasný ako všetky ostatné. Je to park Cismigiu.
Umelé jazierka a kanáliky, kvetinové záhony a stánky s občerstvením. V zime je tu
vybudované umelé klzisko, kde hrá hudba. Veľmi pekná predvianočná atmosféra. Veľmi
som váhala, či si požičať korčule a pokorčuľovať sa. Je mi ľúto, že som to neurobila.
Nabudúce.

Deň sa blížil ku koncu no ešte som mala pred sebou jednu zastávku. Slávne bukurešťské
Atheneul. Rekonštruovaná budova, ktorá slúži ako koncertná sieň. Zvonka prekrásna.
Stojí na Piata revolutiei, ktorá je priamo prepojená s najvýznamnejšou bukureštianskou
tepnou Calea victoriei. Je to najznámejšia ulica v Bucuresti plná historických budov a
obchodíkov. Je dosť dlhá, takže prejsť ju pešo trvá dlhšie. Ja som prišla po Piata
universitaria, kde som potom nastúpila na metro, keďže už sa v meste úplne zotmelo. V
ukrajinskom obchodíku pod mojou izbičkou som si kúpila pár sladených nápojov a
palacinky…a mohlo sa ísť spať.

Deň 3 = Rumunské Vianoce

Veselé Vianoce! Bol 6. január, teda ortodoxné Vianoce. Mesto bolo takmer prázdne, aj
keď Rumuni oslavujú na americký štýl aj tie naše, no veriaci Rumuni navštevujú
kostoly…a kedy je kostol najkrajší? Predsa na Vianoce. Tie rumunské určite boli. Prvý
pokus – Biserica sfantul spiridon nou – bol pár metrov od mojej izbičky skrytý za
obrovskými bytovými domami.

Zvonka krásny, no otvoriac dvere ma čakal šok. V kostole
bolo ľudí až toľko, že stáli až vo dverách. Nebolo možné čo i len nakuknúť. Dav ma
vytlačil von. Takže môj prvý pokus zlyhal. Pokus č. 2 bol vzdialený staníc metrom od
centra a bol strčený medzi rodinnými domami. Pri vystúpení z metra ma opäť zaujal
park a blízka Opera. Kostol Biserica sfantu elefterie vechi som však musela trocha
hľadať. Bohužiaľ sa však aj tu zopakoval ten istý scenár ako pred chvíľou. Dav ma
vytlačil von z kostola. Takže na Vianoce na uliaciach skoro nikoho niet, ale zato do
kostola nemáte šancu sa dostať. Bola som rada, že som si mohla aspoň predtým pozrieť
už nejaké ortodoxné chrámy.

Poobede sa nám spustil dážď. Zima nebola,
len teda mokro. Začalo však pršať až tak, že
som sa rozhodla odbehnúť do nákupného
strediska Afi Cotroceni, aby som si kúpila
teplejšie oblečenie. V počasí, ktoré bolo, to
bola dobrá voľba. Navyše toto OC bolo blízko
môjho posledného cieľa Muzeul national
Cotroceni – je to bývalý kráľovský palác, kde
som si rezervovala prehliadku deň vopred.

Prehliadka bola v angličtine a aspoň som sa trocha usušila. Kráľovský palác je jedno z
TOP miest v Bucuresti. Určite ho nezabudnite navštíviť. Týmto krásnym palácom sa moja
návšteva Bucuresti končí. Nasledujúce ráno začal padať sneh a schladilo sa. Cestou na
letisko som rozmýšľala ako by sa korčuľovalo v Cismigiu a či sa tam korčuľuje aj dnes.
Bucuresti som mala možnosť vidieť v čase, keď je bez turistov a v relatívne pokojnom
období. Som tomu rada. Mesto sa ukázalo vo svojej pravej podobe. Je to skutočne taký
malý balkánsky Paríž. Zachováva sa tu architektúra komunizmu, ktorá sa mieša s
historickými budovami. Centrum potrebuje viac investície, no z reštaurácii vás priláka
vôňa červenej papriky. Niet asi mesta spomedzi tých, ktoré som v živote videla, kde by
bolo toľko parkov.

Bukurešťania žijú ešte životom, na ktorý sa u nás už zabudlo.
Sviatočné dni trávia prechádzkami, korčuľovaním, deti sa učia na uliciach bicyklovať
alebo voziť na skateboarde a vôbec nevadí, že padá sneh. Mladí posedávajú na lavičkách
a rozprávajú sa. V múzeu stretnete rumunských rodičov, ktorí horlivo komentujú svojim
deťom expozície a učia ich k akému národu prináležia. Je úplne obyčajná a preto je
krásna. Je pravda, že sa tu na vás bude dívať aj chudoba, ale akosi to tam bohužiaľ patrí
a pridáva na zvláštnom čare. Ak aj vy bažíte po tom, čo už tu niet, tak Bucuresti je ten
malý kúsok, ktorý niečo zo starého sveta stále zachováva.