Velipoja Impression

Po 7 rokoch som si opäť zopakovala moju prvú návštevu Albánska. Vtedy to bolo predovšetkým mesto Skadar (https://a-trips.sk/shkodra/). Teraz som k môjmu druhému prvýkrát pridala aj návštevu skadarskej riviéry, konkrétne mestečko Velipoja, ktoré je od nej vzdialené iba 30 km.

Ak ťa zaujíma Velipoja, máš otázky alebo sa chceš len podeliť, nájdeš nás aj tu.

Opäť sme tento náš výlet podnikli z neďalekej Čiernej Hory. Vypožičali sme si menšie auto a zamierili na juh. Naša cesta smerovala popri pobreží Budvy k Baru. Cestou sme sa niekoľkokrát zastavili, len aby sme sa pokochali výtvormi prírody, ktoré nás ohurovali z každej strany. Bar je veľký čiernohorský prístav a zároveň obľúbené mesto pre turistov. V tomto meste sme mali odbočiť do hôr k albánskym hraniciam a prechodu Sukobin – Muriqan. Zámerne som vybrala túto trasu pre jej vidiecky charakter, aj napriek horšej kvalite cesty.

Odbočku sme vďaka GPS ľahko našli. Cesta sa začala štverať hore do kopca a z dvojprúdovky sa stala jednoprúdová cesta. Domov postupne ubúdalo. Jadran pomaly mizol z dohľadu a hory sa k nám čoraz viac približovali. Jazdiť na tejto ceste je asi lepšie pomalšie a opatrnejšie, pretože tu pravdepodobne stretnete aj nejakú tú kravičku na ceste, ako sa stalo aj nám. Toto zvieratko, ktoré síce zastavilo premávku v oboch smeroch, vyvolalo na našich tvárach úprimný úsmev. Tento jav sa počas dňa ešte viackrát zopakoval, ale to som už bola prichystaná aj s fotoaparátom. Cesta postupne ubúdala a keď sme prišli k odbočke na mesto Ulcinj, kde nás čakal nový asfaltový koberec, bolo nám aj celkom ľúto, pretože tam už kravičky neboli.

Zanedlho sa už v diaľke objavil rad stojacich áut a nápis „Dovidjenja Crna Gora“. Čiernej Hore sme dovidenia dali celkom rýchlo. Celá kontrola na oboch hraniciach bola relatívne krátka…a už nás začali vítať nápisy „Mirë se vini në Shqipëri“¹. Samozrejme nesmel chýbať povestný prvý bunker pri zastávke Çeliku. Je to hádam najbližší bunker k hranici, o ktorom by sa dalo povedať, že jednou nohou je v Čiernej Hore.

Nabudení pocitom, že sme v Albánsku sme sa poponáhľali k našej prvej zastávke – hradu Rozafa. Kalaja² sa príliš nezmenila. Pribudli turnikety a turisti. Z predtým pokojného hradu sa teraz stala rušná turistická pamiatka. Na jednej strane dobre, len aby to tí turisti nezničili. Rozafa mi tentokrát dopriala možnosť pokochať sa pohľadom na Skadarské jazero a celé okolie. Pod vejúcou albánskou vlajkou človeka napadnú verše z básne Naima Frashëriho³:

„ Ti Shqipëri më jep nder,

më jep emrin Shqipëtar

zemrën ti ma gatove

plot me deshirë e me zjarr.“⁴

S Rozafou sme sa lúčili veľmi pomaly. Nechcelo sa nám opustiť príjemny vetrík a krásny výhľad. Tri rieky, ktoré sa v Shkodre križujú, dávajú celému okoliu pekný vzhľad. Pretlačili sme sa po úzkej strmej cestičke pomedzi autá prichádzajúcich turistov a vydali sa smerom do centra.

Šoférovanie v Albánsku je kapitola sama o sebe a zaslúžilo by si extra článok, ak nie celú príručku. Vodorovné značenie neexistuje, spätné zrkadlá sa využívajú iba na kontrolu zovňajšku a smerovky nikto ešte neobjavil. Všetci Albánci trúbia. Aký na to majú dôvod, som stále nezistila. Semafór má síce 3 farby, ale všetky pre miestnych znamenajú „ideš!“. Čo sa týka vozidiel, v Albánsku jazdí všetko, čo má kolesá bez ohľadu na to, kto, kde, kedy a ako to vyrobil. Samozrejme žiadny prostriedok nie je obmedzený počtom osôb. Teda na starú babetu sa zmestí dospelý, dieťa, domáci miláčik a nákup. Netuším, ako tam funguje technická kontrola. No ale stále som v Albánsku nevidela ani jednu nehodu, dokonca ani ťuknutie.

Z Rozafy sme sa dostali asi do takejto atmosféry na ceste. Zamierili sme do centra. Problém bol len, že sme nevedeli, kde to centrum je. GPS malo biedny signál a dopravné značenie bolo všelijaké. Zastavovať v tejto divočine a pýtať sa na cestu sa mi zdalo dosť riskantné. Tak sme chvíľku poblúdili a užili si atmošku v premávke, až sa pred nami zjavila tabuľka Teatri Migjeni, čo je divadlo blízko centra mesta. Už sme aj išli. Zaparkovať v Shkodre je dosť problém pre veľký počet áut na ceste. Samozrejme vymoženosti ako parkovací automat a spoplatnené parkovanie tu ešte vďaka bohu neobjavili. Nášho tátoša sme odstavili v malej uličke oproti predajni „Veza ideale“⁵. Obchodík plný vajec. Tú predajňu si zapamätá hádam každý. V Albánsku je zaujímavé, že množstvo produktov má svoj obchod.

Cestičkou od auta sme okrem ideálnych vajec videli aj obchod, ktorý predával len olej, iný čo len cukor. Teda podobalo sa to skôr na garážový predaj. Na tejto rušnej ulici bolo takýchto obchodíkov a predavačov naozaj dosť. Naša krátka prehliadka začala pri Xhamia a madhe⁶. Tu som opäť šťastie nemala. Pred 7 rokmi som sa dnu nedostala kvôli nevhodnému oblečeniu a teraz bola pre zmenu zatvorená celkom. Takúto smolu bolo treba zajesť. Pešia zóna sa celkom zmodernizovala. Dobrá správa pre tých, čo nemusia jesť práve musaky, byreky a bakllavy je, že tu už nájdete aj reštaurácie, ktoré majú veľmi ďaleko od albánskej kuchyne. Teda klasicky steak, burger, pizza a tak. Dizajn týchto reštaurácií je tiež podobný jedálnemu lístku. Čašníčka speaking perfect english⁷ nám tiež pripadala skôr ako Američanka a nie ako skromná Albánka. Časy sa veru menia.

Vonku bolo celý deň veľmi teplo. Po obede sme už boli v stave, že jediné miesto, kde sme vedeli vydržať bola pláž, preto sa nám odbočka s nápisom „Plazh“⁸ zdala ako odbočka do raja. Ihneď sme sa vydali v jej smere. Pláž sa nachádzala v mestečku Velipoja, ktoré je od Shkodry vzdialené asi 30 km.

K Velipoji vedie cesta dobrej kvality ( úplne nový asfaltový koberec bez jediného výmoľu) cez polia a pekné prírodné scenérie, kde sa miešala rovina s menšími kopcami. Cestou sme videli množstvo dobytku na pasienkoch, niektoré stáda sa dokonca zatúlali aj na cestu. V Albánsku je treba dávať si pozor, pretože stádo dobytka na ceste je úplne bežnou vecou. Dobytok má stále veľmi veľkú hodnotu pre miestne obyvateľstvo. Pri každej kravičke teda radšej zbystrite pozornosť, aby ste jej neublížili. Napokon sme sa každému ďalšiemu objavenému kúsku dobytka na ceste tešili.

Asi po 40 minútach sme sa ocitli v rozostavanej oblasti, ktorá už podľa billboardov naznačovala, že Velipoja nie je až tak ďaleko. Velipoja je v podstate iba dedinka, ktorá sa pomaly rozvíja a rozbieha turizmus. Zastavili sme asi v jej centre. V tejto časti sa stavia komplex niekoľkých budov, ktoré budú slúžiť ako hotely, reštaurácie a apartmány. Velipoja je momentálne menšie letovisko, ktoré ešte potrebuje čas. Je tu viacero hotelov a reštaurácii, chýba im zahraničná klientela, ktorá by bola inšpiráciou pre zlepšenie služieb. Parkovanie bolo bezproblémové. V miestnom markete sme doplnili zásobu ovocia tekutín a už sme aj utekali na pláž.

Po miernom sklamaní z Ulcinju som sa troška obávala, aby to nebolo niečo podobné. Pláž a jej služby boli úplne v poriadku. Je vybavená lehátkami za dostupnú cenu. Vyšli nás asi na 500 lekov (3. 5 € ) Hneď pri plavčíkovej strážnej vežičke nás čakal çader me dy shezlonge⁹. Ako blesk sa dovalil çuni me çadra¹⁰ a podľa vzhľadu asi správne odhadol a hneď začal „the price is five hundred lek per day“. Naozaj ma prekvapila jeho angličtina, pretože sme boli na celej pláži jediní cudzinci. Ja so svojimi blond vlasmi a môj spolucestujúci s výškou takmer 190 cm a svetlejšou pokožkou sme do tohto obrazu vôbec nezapadli, no ani jeden z nás sa necítil nepríjemne.

Piesok je tmavšej sivo – čiernej farby na rozdiel od iných albánskych pláží. Vstup do mora je pozvoľný, ideálny pre deti, ktorých tu bolo neúrekom. Voda je od piesku kalná, ale čistá. More je kľudné a vhodné aj pre neplavcov aj plavcov. Na pláži sa potulujú predajcovia rôzneho občerstvenia, no nie až v takej miere ako v Durres. Táto pláž je známa a obľúbená prevažne Albáncami. Potešili ma petulla, čo sú miestne mini šišky, na ktoré si vždy rada vystojím radu.

Osvieženie sa v mori padlo vhod a bolo pekným záverom nášho dňa stráveného v Albánsku. So západom slnka sme sa vydali späť. Pozdravili sme ovečky, koníky a kravičky, ktoré sa už ukladali na spánok do svojich košiarov. Albánske slnko nám dalo dovidenia v Muriqani, kde sme s množstvom ďalších turistov museli tentoraz dosť čakať. Tu sme zažili ešte zopár vtipných situácií a kravička nás bola vyprevadiť až po hranicu. S príjemným pocitom sme pozdravili na smrť unaveného albánskeho pána policajta, ktorý sa posťažoval, že už toho má dosť. Šliapli sme na plyn a ako na pretekoch sme leteli k nášmu prechodnému domovu.

Stále si myslím, že severné Albánsko a jeho pobrežie sú celkom fajn na 2-3 dňový výlet. Vo Velipoji si užijete slniečka a vody. Táto dedinka je kľudnejšia, čo môže vyhovovať rodinám s deťmi. Ubytovacích zariadení rôznej kvality je tu dostatok. Rovnako nebude problém ani s reštauráciami, barmi, marketmi a zábavou. Za kultúrou sa pokojne môžete vydať aj do neďalekej Shkodry. Tí, ktorí by si radi oddýchli, môžu stráviť pri mori aj viac dní. Určite nie je na mieste mať nejaké obavy.

Velipoja je ešte malá dedinka a potrebuje svoj čas. Predpokladám, že za pár rokov to bude obrovské vychytené turistické stredisko so všetkým, čo k tomu patrí. Samozrejme to prinesie zisky aj samotnej Shkodre a teda aj zlepšenie služieb. Momentálne je Rozafino mesto príjemnym príkladom albánskeho mestečka s bohatou históriou a Velipoja prímorská dedinka s príjemnou a pokojnou atmosférou. Kto chce, všade si predsa to svoje nájde. Pohľadnica z Rozafy mi pripomína, že sa netreba báť a proste sa tam vydať.

1 Vitajte v Albánsku

2 Hrad

3 Albánsky Ľudovít Štúr

4 Ti Albánsko mi dávaš česť, dávaš mi meno Albánec, srdce si mi skuchtil, plné túžby a ohňa.

5 Ideálne vajcia

6 Veľká mešita

7 Hovoriaca skvelou angličtinou

8 Pláž

9 Slnečník s dvomi lehátkami

10 Beach boy