Sarajevo – Dan 2

Dan 2

Prvý deň v Sarajeve sa niesol v duchu osmanskej kultúry a histórie. Na ďalší deň sme mali program troška smutnejší. Bohužiaľ neoddeliteľnou súčasťou Sarajeva je aj vojna, ktorá sprevádzala rozpad bývalej Juhoslávie a vznik nového štátu Federacije Bosne i Hercegovine. Sarajevo malo pred vojnou zhruba 530 000 obyvateľov. V meste žili bok po boku Srbi, Chorváti a Bosniaci, teda kresťania (pravoslávni aj katolíci), moslimovia a židia. Tento fakt asi nebol po vôli politikom a bohužiaľ niekto iný opäť rozhodol o životoch jeho obyvateľov.

Sarajevo počas vojny
Sarajevo počas vojny

Ak ťa zaujíma Sarajevo, máš otázky alebo sa chceš len podeliť, nájdeš nás aj tu.

Sarajevo bolo v rokoch 1992 – 1996 obliehané vojskom Republiky Srpskej (autonómna časť Bosny a Hercegoviny obývaná Srbmi), ktoré sa usídlilo v okolitých horách a vytvorilo tu 55 km dlhú reťaz ťažkej techniky. Mesto bolo prakticky po celý čas odrezané od základných vymožeností vtedajšej doby ako elektrina, voda, plyn. Väčšina služieb nefungovala. Denne na mesto v priemere padlo 329 granátov (najviac za 1 deň 3777).

Medzinárodné spoločenstvo síce prišlo na pomoc, ale podľa miestnych bola minimálna. Sarajlije (obyvatelia Sarajeva) mali problém s obstaraním si obživy a veci, ktoré sa nám dnes zdajú samozrejmé, sa v okamihu stali vzácnosťou. Z mesta prakticky zmizli všetky stromy, pretože zimy boli tuhé. Ísť po vodu znamenalo boj o život. Ľudia sa naučili vodu recyklovať. Ulice označené nápisom „Pazi snajper“ (pozor odstreľovač) sa bohužiaľ stali bežnou súčasťou života.

Smutná súčasť života v Sarajeve
Smutná súčasť života v Sarajeve

Sarajevská agónia sa napokon skončila po 1425 dňoch, keď už hádam nikto neveril, že sa môže skončiť. Je to jedno z najdlhších obliehaní vo vojenskej histórii súčasnosti. O život v meste prišlo 11 541 ľudí vrátane detí. Zranených bolo vyše 50 000. Počet obyvateľov je v súčasnosti asi 275 000. Kto mohol, ušiel.

V Sarajeve nebolo budovy, ktorá by neniesla stopy vojny. Paradoxné je, že srbskí vojaci zabili aj množstvo Srbov. Hľadať vinníka v tomto konflikte je asi zbytočné, pretože ako zvyčajne vidíme len špičku ľadovca, aj keď Ratko Mladić a Radovan Karadžić boli za tento zločin už odsúdení. Napriek tomu si myslím, že nie je všetko tak, ako to podávajú médiá.

Druhý deň (o prvom dni si prečítaj – http://a-trips.sk/sarajevo-dan-1/) v tomto meste sme nazvali Ratni dan (deň vojny). V našom itinerári sa písalo Tunel spasa, Muzej zločina protiv čovječnosti i genocida, Ratni muzej Sarajevo (Tunel záchrany, Múzeum zločinov proti ľudskoti a genocíde, Múzeum vojny Sarajevo). Už zrána sme pri čítaní si týchto názvov zvažovali vôbec ich návštevu. Napokon sme si povedali „Vidjetćemo“(uvidíme) a vydali sme sa do info pointu pre turistov, aby sme zistili, kde sa tunel nachádza.

„Morate ići tramvajem broj 3 na Ilidžu, na Ilidži uzeti autobus broj 32. Put vam će trajati oko sat vremena. Karte dobijete na kiosku.“ (Musíte ísť električkou č.3 na Ilidžu, na Ilidži nastúpiť na autobus č. 32. Celá cesta trvá asi hodinu. Lístok si kúpite v stánku.) Ešte sme sa okrem týchto užitočných informácií dozvedeli aj to, že z Ilidže sa cez krásny park môžeme dostať k prameňu rieky Bosny a vzali sme si zopár máp a prospektov.

Výlet sa teda mohol začať. Našim malým cieľom z predchádzajúceho dňa sa stala aj jazda električkou, ktorú sme na Baščaršiji videli niekoľkokrát. Električky v Sarajeve sú v horšom stave ako naše, ale chodia veľmi často, čo je veľmi výhodné. Na hlavnom ťahu pri rieke Miljacke vedia takmer cez celé mesto od Baščaršije na východe až po Ilidžu na západe električková trať dlhá asi 11 km. Električkových liniek tu nie je veľa a väčšina z nich ide práve po tejto trati.

Nasadli sme teda do našej žltej električky s nápisom Ilidža a už to aj išlo „Skenderija, Marijin Dvor, Pofalići, Dolac Malta, Čengić vila, Otoka, Alipašino Polje, Stup, Ilidža“. Vyrazili sme z osmanskej časti s malými šedivými ošarpanými domčekmi, o pár sekúnd sme sa ocitli medzi budovami nesúcimi stopy Habsburgskej monarchie, potom prišla sarajevská Petržalka, zhora sa na nás díval moderný Avaz Twist tower, pod ním množstvo rozostavaných budov, malé vidiecke domčeky, na horizonte pristávalo lietadlo so zvedavými turistami. Naši spolucestujúci boli celý čas potichu a nemo hľadeli cez okná do neznáma. Keď sa všetci naši mĺkvi spolupútnici organizovane začali dvíhať zo sedadiel, bol to jasný signál, že už budeme na Ilidži.

Po asi 40 minútach sme sa ocitli na autobusovej stanici s 3 nástupišťami a množstvom žltých autobusov. Autobusy boli vďaka bohu označené číslami. Na perónoch označenia nehľadajte. Autobus proste na niektorý z nich príde a vy len nastúpite. K tunelu do časti Butmir to trvalo asi 15 minút. Autobus bol veľmi podobný našim.

Táto časť mesta má už úplne vidiecky charakter. Žiadnu veľkú cestu tu nenájdete. Na konci Ilidže je novopostavený aquapark a okrem neho len malebné domčeky so záhradkami a panorámou hôr. Z autobusu sme vystúpili na veľkom parkovisku, ktoré zívalo prázdnotou. Pri miestnom stánku sme sa museli opýtať, kde ten tunel vôbec je. On nás ochotne odviedol až pred jeho vchod.

Sarajevo - Tunel Spasa
Sarajevo – Tunel Spasa

Tunel spasa je tunel vybudovaný počas vojny pod letiskom spápajúci mestskú časť Dobrinja s Butmirom, ktorý slúžil na útek z obliehaného mesta, ale aj na zásobovanie mesta potravinami. Na tunel sa po ukončení vojny zabudlo. Čiastočne bol zničený, čiastočne zasypaný. Padol do zabudnutia. Dnes už neexistuje. Neskôr v dome rodiny Kolar, do ktorého tunel ústil, vzniklo múzeum. V tomto múzeu si môžete pozrieť niekoľko videí, fotografií, exponátov aj samotný tunel – teda len jeho asi 20 metrový zvyšok. Samozrejme nemôžu chýbať suveníry, ktoré si neznalí turisti radi kúpia. Múzeum sa rozširuje o ďalšiu expozíciu, ktorá je momentálne vo výstavbe. Vstupné do múzea je symbolické.

Očakávali sme všeličo, ale na dom bez omietky s dierami po granátoch, zadebnenými oknami uprostred ničoho, sme pripravení neboli. Pred domom bola v asfalte taktiež diera po granáte zafarbená na červeno. Bola to tzv. sarajevská ruža. Každá diera po granáte sa farbila na červeno na počesť obetiam bombardovania. Vedľa domu viedol do dvora drevený prístrešok, kde sa nachádzal vstup a pokladňa.

Sarajevská ruža
Sarajevská ruža

Okolo nás síce veselo prebehli čínski turisti, no prvé dojmy boli hrôzostrašné. Stáli sme na mieste, kde pred pár rokmi vybuchovali granáty a ľudia bojovali o život. Už pri pokladni sme váhali, či ísť ďalej. Samozrejme ponúkali nám aj sprievodcu, čo sme rázne odmietli. Sprievodkyňou boli buď samotní členovia rodiny Kolar, alebo susedia, ktorí boli očitými svedkami celého diania. Expozícia nie je veľká a prezriete si ju rýchlo. Výhodu mali turisti, ktorí možno nemali až taký prehľad o histórii tohto mesta. Tí si dokázali čítať popisky exponátov bez pozastavenia sa akoby si čítali učebnicu dejepisu.

Sarajevo - Tunel Dobrinja - Butmir
Sarajevo – Tunel Dobrinja – Butmir

Toto miesto je asi tým najsmutnejším, aké som kedy videla. Asi najlepšie ho vystihuje ticho a smutné tváre, ktoré nájdete po celom meste. Tu bolo to ticho asi najtichšie. Priam hrobové. Omráčení atmosférou sme sa radšej pobrali von z tohto múzea.

Ako záchrana v tejto poloprázdnej uličke nám pripadal obchod so suvenírmi v susedstve, ktorý podľa vyložených suvenírov vyzeral pozitívnejšie. Neboli tam žiadne vojnové suveníry. Pani vnútri bola veľmi milá a srdečná, akurát môj pocit bezpečia pokazila svojou zhovorčivosťou a fotkou svojho mŕtveho manžela. Jej úprimný a neskutočne pokorný úsmev ma prinútil kúpiť u nej toho viac, ako som plánovala a nechať jej ešte zopár drobných, ktoré samozrejme nechcela vziať. Zaželala som jej všetko dobré a ona ako generál pred bitkou dodala „Dobro bude!“ (dobre bude).

Neskutočné balkánska vlastnosť – vždy veriť v to dobré a povzbudzovať. Každý z nás pozná ten pocit, keď mu lásky zlomí srdce. Tento pocit som mala po zatvorení bielych plastových dverí tejto suvenirnice (predajňa suvenírov). Vučkov grad mi zlomil srdce.

Vykúpením pre mňa bol okolomotajúci sa Bosniak, ktorý sa ponúkol, že nás zvezie na zastávku električky. A to bolo dúfam naposledy, čo som dom rodiny Kolar v Butmire navštívila. Neviem ako sme sa z Ilidže dostali späť na Baščaršiju. Celý čas som len hľadela na tváre ľudí a rozmýšľala ako mohli v tomto meste tak dlho prežiť a aké bremeno nesú na svojich pleciach. Pochopila som to ticho a sklonila som pred ním hlavu.

Úsmev sa mi na tvár vrátil, až keď som zazrela Sebilj a nikdy v živote som sa netešila z takej somariny ako vystupovanie z hrkotajúcej sa žltej električky. Asi rozumiete, že náš pôvodný itinerár sme zmenili, aj keď to nikto nahlas nevyslovil. Druhú polovicu dňa sme sa rozhodli stráviť v európskej časti mesta.

Ferhadija
Ferhadija

Promenáda Sarači končí kúsok od vežových hodín a vakufu Gaziho Husreva a v tom istom bode začína promenáda Ferhadija. Prečo má tá istá ulica dva názvy? Tam, kde Ferhadija začína, začína úplne iné Sarajevo. Toto Sarajevo už nemá mešity, čevabdžinice a vôňu kávy. Vzhľadom je veľmi podobné Viedni, Budapešti a aj Bratislave. Budovy sú vyššie a pripomínajú skôr menšie šľachtické sídla. Reštaurácie ponúkajú burgre, steaky a šaláty, pije sa tu víno a pivo, peniaze míňajú vo výpredajoch. Na stĺpoch je vianočné osvetlenie, z diaľky počuť zvoniť kostolné zvony.

Sarajevo - Katedrala
Sarajevo – Katedrala

Ako sme tak blúdili týmto „iným mestom“ našli sme na Trgu oslobodjenja- Alija Izetbegović (Námestie oslobodenia Alija Izetbegović) skupinu mužov stavajúcich klzisko a zopár ozdôb pripravených na Vianoce. Dočkali sme sa napokon aj tej vianočnej atmosféry. No predtým než prídete ku klzisku po pravej strane objavíte skrytú Katedralu Srca Isusova – ďalší prekrásny symbol multikultúrneho mesta.

Saborna crkva
Saborna crkva

Pocit spolupatričnosti rôznych vierovyznaní v tento deň vystupňovala ešte ortodoxná katedrála Saborna Crkva Rodjenja Presvete Bogorodice. Nie som síce veriaca, ale asi sám pán Božko chcel, aby sme aj z tohto dňa mali pekný zážitok a priviedol nás sem. Zvedavo sme ešte nakukli do gradskej tržnice, do ktorej nás okrem krásneho extreriéru pritiahla aj vôňa syra, mäska a iných dobrôt.

Gradska tržnica
Gradska tržnica

To bol signál, že je treba ihneď nájsť niečo dobré pod zub. Hladné brušká nás tentoraz odviedli do malej uličky a ešte menšieho dvora do malého gastro pubu Vučko. Kto by odolal svetelnému pútaču na rohu domu s milým pohľadom vĺčika Vučka? Reštaurácia bola veľmi príjemna a moderná. Prekvapili ma morské špeciality, ktoré boli súčasťou jedálneho lístka. Tu som však stavila na teleći ražnjići (telacie ražničí). Našli sa tu samozrejme rôzne polievky, bečka šnicla (viedenský rezeň), cestoviny, vína a nespočetné množstvo pív. Káva už bola len taká nič moc, teda espresso. Na kávu sme sem ani neprišli.

Sarajevo z roku 1984 - Vučko
Sarajevo z roku 1984 – Vučko

Vychutnali sme si moderné európske Sarajevo aj na tanieri. Celá reštaurácia priam žila Olympiádou. Na stenách viseli fotografie z otváracieho ceremoniálu a obrazy samotného Vučka. Vo vchode vás privítala Map of the Olympic city (mapa olympijského mesta) s podrobným popisom všetkých konkrétnych lokalít diania ZOH. Na stôl nám čašník prestrel papierové prestieranie opäť s niekoľkými Vučkovimi podobizňami. Vučko sa na nás usmieval dokonca aj z cukorničky. Po odchode z tejto reštaurácie sme boli správne navnadení na náš ďalší deň v Sarajeve, ktorého heslom malo byť ZOH´84.

S dobrým pocitom, že sa tento deň napokon celkom dobre skončil, sme sa vracali opäť po Ferhadiji, ktorá sa za pár chvíľ zmenila na Sarači. Abdesthana už spala, keď sme k nej prišli a muezín už zaspieval v ten deň naposledy. Z okna našej izby bolo vidieť už len malé svetielka ďaleko v kopcoch, ktoré nás čakali nasledujúci deň a pripravili si pre nás veľké prekvapenie.

Moderné Saravejo
Moderné Sarajevo