Winnetouovo strieborné jazero a iné poklady

Plitvica & Ljubuški Impression

Plitvica a Ljubuški sú dedinky na Balkáne, ktoré spája voda. Kto by nepoznal Plitvické jazerá? Pozná ich snáď každý. Ak aj tam nebol osobne, Winnetouovo strieborné jazero naozaj pozná už aj najväčší odporca indiánoviek. Naopak o Ljubuškách teda lepšie povedané o vodopáde Kravica vie len málokto.

Plitvička jezera – dokonalá harmónia vody a lesa

Poznáte to – typická dovolenka v Chorvátsku – toplo, more, lignje, sladoled, kukuruz1. Večer sa prechádzate po letovisku plnom turistov. Okrem milión stánkov ponúkajúcich všetko od výmyslu sveta, plných reštaurácii, ste sa určite zastavili aj pri pútačoch na rôzne výlety. Takto na nás spoza každého rohu pozeral obrázok tyrkysovo- modrého jazera s textom „Izlet – Plitvička jezera2. Samozrejme moja spolucestujúca ako nadšená fanynka Winnetoua zacitovala „…stříbrný třpyt kaskád dal jméno tomuto jezeru…“ , čo som ja okomentovala tým, že Pierre Brice v živote Indiána nevidel. Pútač s výletom nás doviedol do turističkej agencije, kde sme sa na tento výlet prihlásili. Slečna nám však akosi zabudla povedať, že pojdeme s autobusom plným Nemcov.

Ráno sme stáli na autobusovej stanici a v napätí očakávali príchod autobusu, ktorý nás mal odviesť priamo za Winnetouom. Z autobusu vystúpil turistički vodič3, teda lepšie povedané „vodička“, ktorá hneď na nás začala „Guten Tag“4. Z udiveným pohľadom sme my a dvaja Rusi nastúpili do autobusu medzi asi 50 Nemcov. Po vyštartovaní sa začala nemecká tortúra. Turistická „vodička“ totižto spustila svoj niekoľko hodinový monológ v nemčine na tému Plitvické jazerá. Nič sme sa o nich dokopy nedozvedeli, ale viem aspoň, že nemčinu nechcem počuť najbližších 20 rokov.

Autobus sa vydal do hôr. Asi 2 a pol hodiny sme sa kotúlali po serpentínach, cez lesy, lúky a polia, preto sme blízkosť národného parku ani nezachytili. Prírodná scenéria sa po odchode z pobrežia nijako dramaticky nezmenila. Autobus nám zastavil na parkovisku, kde naša výrečná spirevodkyňa konečne ukončila svoj monológ (ktorý trval celú cestu) inštrukciami. Intuitívne sme sa na ňu nalepili, aby nás tu aspoň autobus nenechal a aby sme sa nestratili. Zo všetkých strán sa na nás vyrútili kopy ďalších a ďalších turistov, takže náš počin lepenia sa na sprievodkyňu sa nám zdal veľmi múdrym riešením.

Prešli sme vchodom a nasmerovali sme si to k najväčšiemu jazeru Kozjak, kde nás čakala ľoďka, ktorá nás prepravila na druhý breh. Sústavu Plitvických jazier tvorí 16 jazier rôznej veľkosti v dĺžke 7,2 km. Voda sa z nich prelieva, čím vznikajú menšie kaskády a vodopády. Najväčší – Veliki prštavac má výšku 156 m. Celý národný park je súčasťou horského pásma Mala Kapela. Najskôr sme obišli Prošćansko jezero, ktoré je vyššie položené a následne sme prešli okolo Kozjaku. V letnom období je to tu plné turistov, teda po chodníčkoch postupujete krokom. Chodníček sa miestami tiahol pri vode, potom pod nami zurčalo viacero potôčikov, až sme napokon vystúpili do lesa a mali možnosť

vidieť jazerá zhora. Následne sme sa vyskytli na vrchole jaskyne, v ktorej bol skrytý „poklad na striebornom jazere“. Nitropan Hawai tam už poklad nestrážil. Schodíkmi sme sa dostali späť k jazeru. Niektorí vravia, že Plitvické jazerá nie sú nič extra. Scenéria je podobná ako u nás len tam majú modré jazerá. Iní sú zas uchvátení čírosťou vody a všetkými jej podobami.

Obrovskou nevýhodou tohto miesta je turizmus, ktorý im uberá na kráse. Netuším koľko tisíc turistov sa tu premelie ročne, ale určite bude toto číslo vysoké. Nemáte tu veľmi čas užiť si ich krásu, pretože zozadu vás tlačí už ďalšia skupina a aby ste sa nestratili musíte sa ponáhľať ďalej za svojimi. Samozrejme stánky so suvenírmi neobišli ani toto miesto. Winnetou a Old Shatterhand tiež nesmú chýbať. Možno by nebolo na škodu ich navštíviť na jeseň prípadne v zime.

Cestou späť mali ešte nemeckí turisti potrebu vyskúšať miestnu šljivovicu resp. mala som pocit, že pre mnohých bola práve ochutnávka tohto nápoja hlavným dôvodom celého výletu. Tak sme teda zastavili u sredini ičega5 pri drevenej búdke so stovkami fľašiek. Nemeckí turisti sa vyrojili z autobusu ako diví a hrvatska gospođica6 pohotovo vybehla z búdky s poldecákmi. A bolo o zábavu postarané. Autobus nás podvečer vyložil na tom istom mieste, kde nás ráno naložil. Boli sme bohatší o neopísateľný pocit, v ktorom sa miešalo nadšenie z toho, že sme videli túto krásu na vlastné oči, a na druhej strane sklamanie, že to bolo celé akosi narýchlo a len zbežne. Samozrejme nemôžeme zabudnúť na rýchlokurz nemčiny.

Jazerá v Plitvici sú skvostné, je však potrebné si vybrať vhodnú dobu na ich návštevu. V blízkosti je množstvo ubytovacích zariadení. Na ich návštevu si vyhraďte minimálne 1 deň a prejdite si ich svojim tempom. Skupinové výlety neodporúčam, uženú vás k smrti. Leto tiež nie je najvhodnejším obdobím návštevy. Do jazier, ktoré lákajú svojou priezračnou vodou, nesmiete namočiť ani len prst. Je to prísne zakázané a môžete byť pokutovaný. Majú svoje čaro v každom ročnom období a sú otvorené celoročne, takže nemusíte ľutovať, že ich neuvidíte. Výhodou je, že sú vzdialené na 6 hodín cesty. Tonkavovia skryli poklad do jaskyne nad jazerom. Ešte väčší poklad sú samotné jazerá, čo určite pochopili aj filmári, keď sa rozhodli pre natáčanie práve tu.

Plitvička jezera Bosny Hercegoviny sa volajú Kravica a nachádzajú sa kúsok od dediny Ljubuški na juhu krajiny. Jedná sa o vodopády na rieke Trebižat. Sú síce neporovnateľne menšie, ale krásou ničím nezaostávajú. Je to poklad, o ktorom vie málokto. Neupozorňujú na ne žiadne pútače, v turistických sprievodcoch sú o nich 3 riadky, ktoré si všimne málokto. Pritom je to obrovská škoda. Ku Kravici vedie lokálna vidiecka cesta s minimálnou premávkou. Na jej konci je tiež záchytné parkovisko a pokladňa. Parkovisko bolo takmer ľudoprázdne.

Pohotovo k nám hneď dobehol mladík, ktorý vyberá parkovné, ale cena parkovania a vstupného voči Plitvici je symbolická. Dečko7 nám na auto ochotne dohliadol. Už za pokladňou počujete hukot padajúcej vody, ku ktorej vás dovedú drevené schodíky. Pred očami sa vás ukáže neskutočný pohľad na dychberúce vodopády, ktoré vás priam vtiahnu do seba. Trebižat je malá nenápadná riečka, ktorá mocnie v Kravici. Voda je rovnako priezračná a tyrkysová ako tá v Plitvici. Na brehu rieky je aj malá reštaurácia. Okrem nej je tu aj tabuľka upozorňujúca, že kúpanie je povolené. Cestou sme sa veru čudovali žene v plavkach, ale po vzhliadnutí tejto tabuľky sme všetko pochopili.

Kravica je impozantné prírodné zákutie. Vďaka bohu turizmus sem do takej miery ešte neprenikol. Miestni ju využívajú ako kúpalisko pre otužilejších. Voda je tu dosť chladná. Určite nie je vhodná pre deti pre svoju hĺbku. Je ideálna na osvieženie pre tých, čo radi plávajú. Navôkol je dostatok miesta na rozprestretie deky prípadne na piknik. Sem tam sem zablúdi nejaký turista, čo však nenarúša celkovú pohodu. Je to priam idylické miesto na oddych v prírode, keď už máte morskej vody dosť a je len na skok od mora. Kravica jednoznačne patrí k jednému z kľúčových miest, ktoré dodávajú špecifický kolorit celej Bosne a Hercegovine. Určite ju na potulkách Hercegovinou nevynechajte a nezabudnite si zbaliť deku a plavky, ako sme zabudli my( neskôr sme to hrozne ľutovali). Nikdy totiž neviete, kedy ich budete potrebovať.

Teplo, more, kalamáre, zmrzlina, kukurica.

Výlet – Plitvické jazerá

Turistický sprievodca

Dobrý deň

Uprostred ničoho

Chorvátska slečna

Chlapec