Malé sicílske sklamanie

Sicilia v minulosti nazývaná Trinacria je najväčší polostrov v Stredozemnom mori patriacim k Taliansku s počtom obyvateľov asi 5 miliónov. Je známa hlavne pre vulkanickú činnosť, citrusy a mafiu. Okrem nich má bohatú históriu, dobré jedlo, krásne tradície, zaujímavý jazyk a mnoho iného.

Vidieť Sicíliu bolo mojou túžbou už dávno. Po prelistovaní viacerých katalógov som si uvedomila, že na Sicílii môžem očakávať špičkové služby a že to nie je zaostalá časť Talianska, kde sa aj ako turisti budeme musieť uspokojiť s tým, čo nám ponúknu. Nejeden Talian mi prizvukoval, že „ pod Rímom začína severná Afrika“. Napokon som teda bola celkom spokojná s výberom dedinky Campofelice di Roccella, ale v mysli som na tento výrok nezabúdala.

V podvečer dňa D sme sa teda pobrali na letisko a vydali sa objavovať krásy Sicílie. Krása sa začala už na letisku takmer 2 hodinovým meškaním lietadla. Nikam sme sa neponáhľali, tak sme museli len oželieť výhľad z lietadla. Po asi 2 hodinách nám pilot oznámil, že klesáme na letisko v Catanii. Človek si o polnoci predstaví ľudoprázdne letisko, teda tak tomu býva v Bratislave. V Catanii to ale žilo ešte aj o polnoci. Húfy turistov pobehujúcich hore dolu, medzi nimi stratené deti s batožinou vykrikujúce „Mammmmaaaa dove sei?“1, letiskový personál, polícia, pani upratovačky tlačiace svoje vozíky, plné kaviarničky. Zo všetkých strán znejúce rozhovory v melodickej taliančine a takmer žiadna starosť ich účastníkov o to, kto ich rozhovor počuje. Pobyt v takomto prostredí vyvolá vždy úsmev na mojej tvári a zohreje ma pri srdiečku. Cítim sa tu proste dobre a aj takéto scénky sú pre mňa potvrdením toho, že tu ľudia naozaj žijú. Je to vidieť a hlavne počuť.

Tyrhénske more síce vyzeralo z diaľky lákavo, ale realita bola troška iná

Prebrodili sme sa cez množstvo ľudí a vonku nás okrem nápisu Benvenuti in Sicilia2 ovanul aj 30 stupňový vzduch a vlhko z práve poliatej cesty. Vonku nás mal čakať transfer …a tu ma prvýkrát na území Talianskej republiky napadla veta o severnej Afrike. Malinký staručký pulman3, ktorého rok výroby som sa bála odhadnúť, nás mal zaviesť do letoviska. Modlila som sa, aby tých 150 km, ktoré nás ešte čakali, nejako prežil, lebo takú dopravu poviem vám, nemajú ani v Albánsku.

Hovorí sa, že čo je staré, je dobré. To veru platilo aj o našom štvorkolesovom tátošovi. Veľmi šikovne sa prepletal cez uličky Catanie a na autostrade nemal problém konkurovať svojim moderným kolegom. Mal dokonca aj „klímu“, teda akýsi vzduch, ktorý bol premenlivej teploty a fúkal na nás. Počas cesty sme toho veľa nevideli, keďže bolo už po polnoci, ale všimla som si dobrú kvalitu diaľnic a množstvo mostov. Z Catanie sme museli prejsť cez provincie Enna, Caltanissetta, až do provincie Palermo na severnej strane ostrova k Tyrhénskemu moru, kde sa nachádzal náš hotel.

Palmy v hotelovej záhrade

Asi okolo 2 hodiny nad ránom sme sa všetci zobudili na náhle brzdenie nášho tátoša. Delegát zakričal názov hotela a rozospatí sme rýchlo povyskakovali von. Ocitli sme sa pri krásnej fontáne obklopenej palmami, kvetmi a antickými sochami. Boli sme len štyria a spoločne sme sa pobrali na recepciu na check in. Pred vchodom do hotela bola ďalšia obrovská fontána s trójskym koňom uprostred. Recepčná nás privítala v plynulej angličtine a jej kolega nás odprevadil do izby. Izby boli prekrásne zariadené v antickom duchu. V reštaurácii na nás čakala studená večera, čo bol asi najlepší zážitok doteraz. V tejto galaxii neexistuje lepšia kuchyňa ako talianska.

Zeleň bola na každom kroku

Na ďalšie ráno sme absolvovali rovnako bezchybné raňajky a vydali sa popozeraťsi, kdeto vôbec sme. Sklamanie prišlo, keď sme si začali prezerať okolie. Hotel bol situovaný v tropickej záhrade. Z troch strán obohnaný plotom, zo štvrtej strany bolo more. Aby ste sa dostali z hotela von museli ste prejsť bránou, ktorá bola zatvorená a otváral ju po udaní dôvodu vrátnik. To by ani nebol problém, ale za bránou bol len zjazd z diaľnice Palermo – Messina a nič viac. V susedstve sa nachádzal podobný hotelový komplex. Sklamaní týmto zistením sme sa vybrali k pláži.

Prešli sme celú záhradu, išli okolo 2 bazénov. Jeden mal hĺbku asi 40 cm a druhý plavecký 80 cm. Pobavil ma nápis pri tom prvom „No diving“. Na pláži som si druhýkrát spomenula na výrok o severnej Afrike. Túto pláž by som nazvala divou plážou. Bola pokrytá kameňmi s priemerom asi 20 cm. Tieto kamene siahali až do mora, teda prístup do mora bol prakticky nemožný. Tyrhénske more tu bolo špinavé. Asi 15 metrov vedľa hotelovej pláže pravidelne báger presúval kopy kamenia. Aký to malo zmysel, neviem. Pre bezproblémový pohyb po pláži ste potrebovali pevnú turistickú obuv. Hotel duchaplne na tieto kamene postavil lehátka a hostia si tu spokojne vylihovali.

Plavecký bazén s hĺbkou 0,80 m

Severná Afrika pokračovala, keď sme sa vybrali na prechádzku po pláži smerom na západ. Vedľa hotela sa začali množiť polorozpadnuté a opustené budovy, zanedbané pozemky s množstvom odpadkov. Odpadky sa bežne vyskytovali aj na pláži. Kamene a štrk, ktorých tu bolo neúrekom, mali byť „tou krásnou zlatistou plážou s pozvoľným vstupom do mora“ ako uvádzal katalóg. Záhadou ostáva, prečo asi 50 metrov od hotelovej pláže, bolo more odrazu krásne čisté. Na túto hádanku vie odpoveď asi len management hotela.

Za takýmto morom ste sa museli kúsok prejsť po pláži

V beznádeji sme sa vrátili späť k hotelu a lahli si na lehátka. Uvedomili sme si, že sme uväznení uprostred ničoho a nemôžeme sa ani normálne okúpať, lebo ani uterák si na tej pláži nemáte, kam položiť. Ľúto mi bolo len ireálneho opisu celej lokality zo strany spoločnosti, ktorá dovolenku ponúkala. Hotel s 5* predsa nemôže byť bastila. Cez deň som ešte stretla pána delegáta, ktorého som sa opýtala, kde vôbec to Campofelice je. Mladík len mával rukou na jednu svetovú stranu a povedal mi, že tam za kopcom. Domnievam sa, že ani sám netušil, kde dedinka je.

Hotelová pláž a la tankodrom

V areály celý deň hrala španielska alebo anglická hudba, čo nemeckej, francúzskej, poľskej,ruskej a čínskej klientele vôbec nevadilo. Pre nich aj 80 cm bazén bol plaveckým bazénom. Popoludní sme sa mali stretnutie ešte s ďalšou slečnou delegátkou, ktorá mňa osobne veľmi neoslovila. Jej chladný prístup a výraz sa do temperamentnej krajiny vôbec nehodil. Ponúkla nám nejaké výlety, o ktoré sme napokon záujem nemali, pretože zo Slovenska sme mali iný cenník ako bol na mieste. V preklade – v Bratislave mi povedali, že výlet stojí 55 eur, na Sicílii nám slečna delegátka povedala, že je ešte potrebné doplatiť povinný poplatok 70 eur. Ďalšia lož.

Po počiatočnom zhodnotení zbytočne vyhodených 2000 eur za dovolenku na tomto mieste sme upadli do depresie. Ďalšie mínusy boli ešte nemožnosť stravovať sa počas dňa kvôli absencii akejkoľvek reštaurácie v blízkosti, Wifi, ktorá bola dostupná len na recepcii, žiadna možnosť voľnočasových aktivít. Jedinou aktivitou bolo cvičenie v bazéne. Veta „acquagym alle tre qui in piscina“4 sa stala nočnou morou pobytu. Ani neviem, kde sme to vôbec boli. Ani štipka talianskej kultúry, žiadna snaha propagovať vlastnú krajinu, len prispôsobenie sa klientele, ktorá mala záujem len celý deň ležať na lehátku.

Pláže tam vyzerajú bežne takto

Čo tu teda budeme robiť? Ako prežijeme 7 dní? Začala som rozmýšľať, keď som dočítala už druhú knihu v ten istý deň. Plán bol nájsť nejakú možnosť, ako si pozrieť okolie. Na recepcii sme sa dozvedeli, že „circa a 5 chilometri si trova Campofelice di Roccella e la torre si puo vedere sulla spiaggia“5. Tak sme sa vydali na východ po pláži v 40 stupňoch. V diaľke bolo naozaj vidieť symbol dedinky Torre Roccella. Cestou cez zanedbané pláže sme asi po hodine a pol prišli do lida.

Torre Roccella – zvyšok hradu v Campofelice, asi 5 km prechádzka po pláži

Konečne sme našli prvú reštauráciu a upravenú pláž. Lido bolo asi 2 km dlhé a na jeho konci stála veža. Po 2 hodinách sme konečne prišli „na Sicíliu medzi Sicílčanov“. Hore na kopci bolo dlho hľadané Campufilici ako Campofelice nazývajú Sicílčania. Dominanta dedinky bol v podstate komplex ruin Castello di Roccella. Ruiny tohto hradu siahajú až do mora. Najlepšie sa zachovala veža, ktorá bola čiastočne zrekonštruovaná. Neďaleko veže sa vlieva do mora riečka Roccella.

Čistú a upravenú pláž sme našli až v Lido di Campofelice di Roccella

Celé lido malo lokálny charakter, čoho dôkazom bolo aj množstvo parkovísk, ale žiadne ubytovacie zariadenia. Turisti sú tu veľmi ojedinelý úkaz. Toto miesto využívajú hlavne Taliani, čo bolo cítiť aj v reštauráciách a bufetoch, kde nebolo možné dohovoriť sa cudzou rečou. Nechýbala však talianska srdečnosť a ochota. Samozrejme drobnosti, ako keď namiesto „chocolate ice cream“ dostanete vanilkový nanuk, im treba prepáčiť. Spokojní z objavenia tohto miesta, sme si užili čisté Tyrhénske more, peknú pláž a geniálne jedlo v miestnej reštaurácii. Lido bolo napriek divokým Talianom, neuveriteľne pokojné. Mala som dojem, že ho využívajú hlavne tí, čo bývajú na blízku. Neboli tu turistické atrakcie, ale nejakú tú diskotéku hrajúcu do rána by ste tu určite našli. O čistotu pláží bolo postarané, k dispozícii boli lehátka, slnečníky, šatne, sprchy. Na viacerých miestach bola možnosť nákupu plážových potrieb a kebz ste predsa len niečo zabudli, plážový predavači mali tiež základný sortiment.

Campofelice di Roccella je malá sicílska dedinka. Všade navôkol je pokoj. Tieto miesta nie sú lákavé pre turistov. Všetky významné turistické monumenty sú dosť ďaleko a neviem aká je doprava. Povedala by som, že sem je najlepšie prísť, ak chcete zdieľať život s domácimi – ubytovať sa u miestnych, ktorí s tým nemajú problém a užiť si kúpanie do sýtosti. Všetky drahé rezorty, ktoré odporúčajú slovenské cestovné kancelárie a agentúry, sú odrezané od sveta. Možno si Slováci myslia, že to nie je bezpečné. Mafiu sme nestretli, nikto nás ani neuniesol, ani neokradol a aj obe obličky nám ostali. Myslím, že je to len dobrý marketingový trik, ako turistov nahnať do nadrahších hotelov.

Zákutie tradičnej reštaurácie v Lide

Sicília je drsná a miestami pripomína Balkán. Je aj veľmi pokojná. Ľudia tu žijú vlastným tempom, vždy s úsmevom na tvári, aj keď viem, že ten úsmev skrýva mnohokrát trpké osudy. Krajina je skôr hornatá, je tu menej zelene a množstvo skál. Charakterizuje ju sucho. Na rovinách sa tiahnu kilometre olivovníkov, citrusov, figovníkov a iných dobrôt. Na pahorkoch sa pasú stáda kráv. Nájdete tu množstvo pláži, kde človek zriedkavo vkročí. Má svoju bohatú históriu a množstvo krásnych miest, pred ktorými sa vám zatají dych…ale o tom už zas nabudúce v inom článku.

Mama, kde si?

Vitajte na Sicílii

Autobus

Acquagym o tretej tu v bazéne

Asi 5 km ďaleko je Campofelice di Roccella a vežu je možné vidieť z pláže“