Toto je Balkán – drsný a neľútostný

Durres Impression

Albánsko – krajina orlíc, Enverových bunkrov, stratený kút sveta s najkrutejšou mafiou na svete, o ktorom máloktorý turista niečo vie a u väčšiny ľudí budí akurát tak strach. Môžete sa tam dostať buď po nekonečných kilometroch balkánskych ciest rôznej kvality (ak ste vyznávačom adrenalínových športov) alebo lietadlom, čo je podľa mňa najjednoduchší a najlepší spôsob dopravy. Ja som si vybrala ten druhý spôsob, keďže cestovať 24 hodín autobusom sa mi práve nechcelo. Za asi 80 minút sme už z lietadla obdivovali vlny Jadranu a začali klesať na letisko Matky Terezy pri dedinke Rinas. Samozrejme prvá vec, ktorá vám udrie do očí sú všade prítomné červené vlajky nielen na letisku, ale aj v meste, domoch, inštitúciách – patriotizmus jav typický pre Balkán (toto by sa mali Slováci naučiť).

Západ slnka na pláži

        Cestou z letiska do letoviska, v ktorom sa nachádzal náš hotel (Durrës, Golem) sme sa kochali okolitou krajinou. Čakali sme všeličo, ale na počudovanie to nevyzeralo až tak necivilizovane. Štvorprúdová nová cesta navôkol množstvo novopostavených alebo rozostavaných budov. Prvý dojem teda celkom fajn. Celé to ale zabila naša inak veľmi milá pani delegátka, ktorá musela upozorniť na osadenstvo rómskych spoluobčanov sídliacich pod mostom. Keby na to neupozornila, myslím, že nikto by si ich ani nevšimol. Pani delegátka však bola realistka a hneď nás z dovolenkovej ireality vytrhla. Po tejto informácii mala kratší príhovor o tom, že Albánsko je najzaostalejšia krajina Európy (neviem, či najzaostalejšia krajina Európy nie je Moldavsko) a ešte o zopár negatívnych veľmi realistických faktoch typu „zabudnite na bankomat a angličtinu“. Po prvej hodine a pol mojej existencie na albánskej pôde som vážne zvažovala, či tam vôbec malo zmysel ísť a či si nestopnem nejaký autobus na „aeroporti ndërkombetare“1 .Napokon nám zaželala príjemný pobyt, čo neviem, či po všetkých tých predchádzajúcich „pozitívnych“ informáciách malo zmysel, ale robila si svoju prácu.

Taká bežná albánska ulica

     Hotel bol postačujúci, teda dal sa hotelom nazvať. Nie je to to, čo ponúkajú iné destinácie pod pojmom „štvorhviezdičkový hotel“, ale dalo sa tam vydržať, aj keď za služby, ktoré ste si zaplatili ako napr. dvojlôžková izba s balkónom ste dostali trojlôžkovú izbu s obrovským oknom vhodným na spáchanie samovraždy. Keby ste ju chceli realizovať, tak si určite vyberte takúto izbu. Je však vysoko pravdepodobné, že by ste dopadli na asi 50 plastových fliaš miestnej minerálky Tepelene v blízkom „Mari markete“. Inak v tomto markete mali všetko potrebné na prežitie v Albánsku – teda pitnú vodu (lebo podľa pani delegátky tá z vodovodu nebola pitná, nabudúce to predsa len risknem) niečo pod zub zahraničnej výroby a občas aj nejaké tie leky. Aký bol výber podpultového tovaru som sa so svojou chabou znalosťou albánčiny radšej nepýtala (zistím nabudúce). Ale späť k hotelu. Veľmi milá a ústretová recepčná s menom prapodivnej etymológie, (nad ktorým krútili hlavou aj sami Albánci) o ktorej som sa neskôr dozvedela, že je to stavebná inžinierka s veľmi vrúcnym vzťahom k Taliansku (čím sa automaticky stala mojou obľúbenkyňou) nám izbu samozrejme ochotne vymenila. Iné nedostatky poskytovaných služieb, ktoré si všimli ostatní slovenskí turisti, sa týkali stravy, ktorá sa im zdala fádna a miestami nevyhovujúca, frekvencie upratovania a signálu Wifi. Na druhej strane mohli byť radi, že nevypadla elektrina a že sme jesť vôbec niečo dostali. To si asi neuvedomovali. Považujem za nevyhnutné pozastaviť sa pri neskutočne výrečných chyžných, ktorým bolo zbytočné pripomínať frázy typu „english“ prípadne  „nuk kuptoj shqip“2 . Pri každom stretnutí nás uchvacovali nejakým monológom podaným s toľkým nadšením a srdečným úsmevom až ste nemali chuť ich vôbec prerušovať a len si ten úsmev užívať. Vtedy mi bolo skutočne ľúto, že im nerozumiem.

Pláž Golem

Plážová diskotéka Cinco Zone

         V blízkosti hotela sa nachádzala pláž. Klasická piesočná pláž teda kilometre pláže s tisíckami lehátok, plážovými predavačmi donekonečna opakujúcimi  „urdhëroni“alebo „rrush, dardha, pjeshkë, kumbulla“4, atrakciami a penovou diskotékou v nedeľu naobed. Každá izba mala pridelený  „një çadër me dy shezlonge“5. So shezlongmi bol občas problém, keď si doširoka usmievajúci beach boy (budúci informatik pochádzajúci zo 7 detí) povedal, že zabookuje niektoré lehátka svojim kamarátom. Podľa počtu rezervovaných shezlongov to vyzeralo ako keby sa kamarátil minimálne s polovicou 250 tisícového mesta. Akurát to nedomyslel, lebo potom chýbali pre hotelových hostí. Situáciu potom ale chvala bohu vyriešil a usmieval sa ďalej. Na albánskej pláži spozorujete, že je to národ veľmi akčný. Pláž bola preplnená provizórnymi ihriskami, ktoré boli chvíľu futbalové a chvíľu volejbalové. Za každým počas celého dňa sa našla skupina ľudí, ktorí by si tu čo i len na chvíľu niečo zahrali. Albánci ako väčšina južanov sú futbalový národ. Hitom je AC Milano. Dôvod som sa nedozvedela. Iné športy tu veľmi nenájdete. Nemajú na to možnosti, aj keď na poslednej letnej olympiáde hviezdila judistka Majlinda Kelmendi. Možno hrá aj futbal. Za zmienku spomedzi postavičiek albánskej pláže stojí určite deduško so somárikom predávajúci z debničky hrozno, ktoré bolo naozaj hroznom a nie napodobeninou z Tesca. Pokecať sme si s ním nevedeli, ale bol veľmi láskavý. Okrem tohto pána tu bol ešte ďalší pán chodiaci po pláži s medveďom, mládenec s magnetofónom, z ktorého neustále znela Elvana Gjata (celkom počúvateľná albánska star) predávajúci na CD napálené dúfam, že aj iné miestne letné hity. Občerstvením číslo jeden sú tzv. „petulla të çastit“ a naša varená kukurica v pečenej podobe. Pre našinca obe chutia divne.

Veľmi milý obyvateľ pláže

      Najbližšie mesto vzdialené asi 9 km je Durrës alebo Drač – najväčší albánsky prístav, ktorý vyrástol na mieste antickej osady Dyrrachium. Moderné mesto, vybavené všetkým, čo je pre život potrebné, s mešitou v centre a dobre zachovaným amfiteátrom. Aj v tomto meste však netreba zabúdať na to, že ste na Balkáne. Je márne hľadať názvy ulíc. K mape sa prakticky nie je možné dostať, pokiaľ nemáte vlastnú z domu. V okrajových častiach chýbajú aj samotné ulice. Mesto je však veľmi živé a napriek týmto nedostatkom budí veľmi priateľský dojem. Ľudia radi a ochotne pomôžu, aj keď vám vôbec nerozumejú. Problém môže byť s dopravou. Z mesta chodí množstvo autobusov aké je ale cestovanie v nich neviem. Asi najlepšia varianta je mať vlastné auto. Čo sa týka historických pamiatok, krajina má čo ponúknuť, ale cieľom tohto článku nie je opisovať pamiatky.

Mešita v centre mesta

Každodenný život pred miestnou lekárňou

Takto vyzerá univerzita v najzaostalejšej krajine Európy – žasli sme nemým úžasom

       Množstvo známych sa ma pýta prečo si vyberám také extrémne destinácie? Moja odpoveď je vždy „kvôli ľuďom“. Ak hľadáte tip top servis, čistučké blankytne modré more a služby na najvyššej úrovni Albánsko určite nie je krajina pre vás. Nič z tohto totiž zatiaľ nemá. Celý čas môjho pobytu som rozmýšľala, či je to výhoda alebo nevýhoda. Albánsko je Albánskom pre svoj chaos. Albánsko je ten pravý nefalšovaný Balkán, ktorý sa nemaskuje za drahé hotely a nevytvára ireálny obraz o sebe samom (ako bratia Chorváti napríklad). Po každej stránke je to extrém. Je také, aké je – kruté a neľútostné. Turisti pred tým radi zatvárajú oči a radšej kritizujú. Je to jednoduchšie. Dôvod prečo však ísť do Albánska sú práve ľudia, ktorí možno síce trocha naivní vám dajú aj to posledné. Je málo miest na svete, kde človek má pocit, že je medzi ľuďmi, kde ešte nezmizla ľudskosť. Čarom Albánska je práve to – božská nepoškvrnenosť, ochota pomôcť, dobrosrdečnosť a neskazenosť civilizáciou. Našincom sa v ňom bude všetko od jedla, jazyka a kultúry zdať veľmi divné a ľudia budú budiť hrozivý dojem práve pre obrovský kultúrny a mentalitný rozdiel. Ale nie je tam každý, kto budí hrozný dojem mafián, má len strach a to oveľa väčší ako vy. Toho sa zbavíte jediným úsmevom a potom zistíte, že je to krajina, ktorá naozaj stojí za to.

                                                                                                                                              Faleminderit, Shqiperi! 6

Letný večer na pláži

 

Vysvetlivky:

Medzinárodné letisko

Nerozumiem po albánsky

Nech sa páči 

Hrozno, hrušky, broskyne, slivky

Jeden slnečník s dvomi lehátkami

Ďakujem Albánsko!

Pridaj komentár