Môžeme mať peknú dovolenku v krajine, ktorá budí strach?

Shkodra Impression

Pred pár rokmi sa z ničoho nič zjavili ponuky letných dovoleniek v Albánsku. Tak ako väčšina aj ja som váhala a krútila hlavou nad touto krajinou. Porozmýšľaľa som, čo vôbec o tejto krajine viem. Vybavil sa mi len obraz 7.ročníka ZŠ, keď nám pán učiteľ na zemepise o tejto krajine povedal len, že hlavné mesto sa volá Tirana. V podstate odvtedy som hľadiac na mapu Európy poškuľovala na túto záhadnú machuľu, o ktorej nikto nič nevie, lebo tam ani nič nie je. „ Ako vyzerá krajina, kde nič nie je?“ nedávalo mi to logiku a práve tým ma začala viac a viac zaujímať. Kúsok zeme, o ktorom sa nehovorí, nikto o ňom nič nevie a teraz nás tam posielajú na dovolenku. Divné.

Centrum mesta Shkodra

Akýsi prapodivný inštinkt ma donútil kúpiť Dejiny Albánska, albánsko slovenský slovník a ešte zopár kníh, ktoré mi napokon to „nič“ priblížili. Chrobák v hlave vŕtal a vŕtal, až ma rozčúlil a povedala som si, že pôjdem situáciu omrknúť naživo.

Moja prvá návšteva bol len jednodňový výlet do pohraničného mesta Shkodra. Po prekročení hraničného priechodu Muriqani ihneď zbadáte, že už nie ste v Čiernej Hore. Nieže by to bolo na prvý pohľad vidieť, ale nadobudnete zvláštny vábivý pocit, niečo ako keď sa bojíte, ale napriek tomu idete ďalej. Príbehov o albánskych predavačoch kebabu na Slovensku, ktorí v podstate len maskujú „iné podnikateľské činnosti“ majú policajný vyšetrovatelia plné stoly. Od hraníc vedie jedna úplne normálna cesta s krásnym výhľadom na hory, občas nejaký ten dom s červenou zástavou a na poliach bunkre – výmysel komunistického diktátora Envera Hoxhu.

To, že ste v Albánsku zistíte podľa bunkra, ktorý sa nachádza hneď za hranicami.

Celý náš mikrobus bol nalepený na oknách a asi každý z nás čakal, že odniekadiaľ vyskočí albánsky kebabista so samopalom a že sa už domov nevrátime živí. Zbohom sme si povedali, keď náš autobus idúc po ceste musel odrazu zastaviť. Z po zuby ozbrojeného kebabistu sa však stal starček na somárikovi, ktorý svojim krokom zastavil celú premávku. Po odriekaní Otče nášu sme sa opäť nalepili na okná a čumeli na somárika, keď sme ho predbiehali. Cestou sme minuli zopár kôp odpadkov, ktoré nepôsobili práve vábne. Stále sme však na naše počudovanie boli živí.

Bežný dopravný prostriedok

Mestu Shkodra (po slovensky Skadar) kraľuje hrad Rozafa a najväčšie jazero na Balkáne – Skadarské jazero. Okrem týchto 2 symbolov sme navštívili aj najväčšiu mešitu na Balkáne (Xhamia e madhe), jékali sme na kiwi visiace nám nad hlavami v záhrade Katedrály sv. Štefana a videli trh, kde sa topánky predávajú na kilá.

Veľká mešita alebo Xhamia e madhe je naozaj najväčšia na celom polostrove

Miletička po albánsky. Na kilá sa kupujú aj topánky.

Dojem z týchto turistických lákadiel bol veľmi dobrý, všetky boli udržiavané a naozaj pekné. Pani delegátka nám odporučila reštauráciu v centre mesta, kde sme sa za 16 eur dvaja najedli čerstvých rýb do sýtosti a čašník nás počastoval pár slovenskými slovami. Je prirodzené, že turistov nebudú predsa vodiť tam, kde to pekné nie je. Typickou črtou celého Albánska je, že sa všade stavia, niekedy bohužial bezhlavo a bez logiky. Vedľa starej rozpadnutej chyže, ktorá pamätá Osmanov stojí moderný vežiak Western Union. Márne hľadáte logiku na Balkáne, on má svoju vlastnú. Idete po modernej ceste, odrazu skončí a vy musíte cestu hľadať a nakoniec vám povedia, že tu cesta nie je a nikto nevie, kde je.

Katedrála sv. Štefana

Interiér katedrály.

Nemyslím, že je niekto, kto nadobudne prvý dojem pozitívny z tejto krajiny. Ani ten môj nebol pozitívny, keď som sem prišla už na týždeň. Najskôr vás prepadne strach, potom odpor, hnus, chcete ísť preč. Všade je strašne teplo, chaos, neporiadok, prach, zopár pekných vecí a za rohom odpad. Začnete v panike rozmýšľať, či tu budete mať aspoň ten základ – teda čo jesť a kde spať. Potom zistíte, že toto by ste mali. Začnete hľadať chyby. Po pol hodine zistíte, že tých chýb je toľko, že sa vám hľadať ďalej ani nechce. Základné veci, ktoré doma fungujú, tu neexistujú. Nestačí, že majú paranormálnu menu, o ktorej v banke doma slečna za prepážkou ani nepočula, tu vám euro nemajú, kde zameniť. Slovo ATM machine tu síce poznajú, ale najbližší je v meste teda 10 km od vás. Voda z kohútika nie je pitná. Nemáte si ju za čo kúpiť, lebo máte len euro a týpek v markete vám v eurách nakalkuluje takú sumu, že sa vám oči prekrútia a aj keby ste mali 3 tituly z matematiky, nemáte šancu zistiť, ako to vypočítal.

Na mapu zabudnite. Na otázku kde sa nachádzame, dostanete odpoveď, že tu. Adresu nikto nevie, lebo tu nie sú ulice ani popisné čísla. Mapu tu nemajú, no načo by im aj bola. Krútite hlavou, nadávate, hľadáte vinníka „Kto bola tá trúba, čo túto dovolenku vymyslela?“. Tá trúba ste boli vy samy, lebo ste počúvli toho svojho chrobáka. Obviníte chrobáka. Chrobák si vypočuje 2 hodinový monológ nadáviek na svoju adresu. Po 3 dňoch durdenia sa na pláži, keď si uvedomíte, že kvôli vám určite nevypravia z Tirany vládny špeciál, ktorý by vás odviezol späť domov, musíte začať rozmýšľať ináč, keď tu chcete prežiť. Samozrejme ešte sa medzitým rozčúlite, že čo sú to za blbé cestovky, čo toto ponúkajú a koľko ste zato celé vyhodili. Koľko zo slovenských turistov začne rozmýšľať ináč? Väčšina sa zasekne v tomto štádiu a durdí sa až do konca dovolenky.

Symbol mesta – hrad Rozafa

Zachované ruiny hradu

A to nešťastné Albánsko tam stále je, pozerá sa na vás a nechápe, prečo ste nespokojný, keď ono sa snaží pozbierať z úplného dna. 4. deň idete zas za recepčnou pre tú ich paranormálnu menu. Poviete si však, že to teraz skúsite inak a nie ako pitbull. Recepčná opäť povie, že leky nemá, ale keďže jej milo a slušne poďakujete poradí vám, že ten váš známy týpek má v obchode nejaké tie podpultové leky. Tak idete za týpkom, týpkovi sa pozdravíte Mire dita a týpek vycítiaci biznis stískajúci svoju kalkulačku ju odrazu zloží a na vašu otázku „A keni leke? “ (Máte leky?) s úsmevom povie „Po“ (áno) a opýta sa po anglicky koľko ich chcete. Keď už tie leky konečne máte v ruke, poobzeráte sa aj v tom jeho obchode, ktorý ste počas predchádzajúcich dní zakopali pod zem. Pokúpite zopár veľmi chutných drobností za veľmi výhodnú cenu. Pri platení si nezabudnete všimnúť, že keď sa „zeshkan shqiptaro“ (snedý Albánec) usmieva, nevyzerá vôbec tak nepríjemne a odpudivo.

Tri rieky – Drin, Bojana a Kir sa tu spoločne vlievajú do Skadarského jazera. Výhľad z Rozafy.

Večer sa potrebujete dostať do iného hotela, recepčná netuší kde je, ale keďže ste ju slušne poprosili, rada vám hotel vygoogli a podľa jej inštrukcií máte ísť rovno po pláži asi 10 minút smerom k hotelu s čiernou strechou, cestou narazíte na promenádu a od tej je to len pár minút. Máte hľadať biele balkóny. Podľa jej inštrukcií sme to všetko našli. Vtedy si uvedomíte, že celý náš svet je otrokom navigácií, čísiel, presných polôh a keď ju nemáte, tak prepočítavate a pritom vôbec, ale vôbec nevidíte, okolo čoho chodíte. Hotel sme našli a cestou sme si poobzerali a videli množstvo ďalších pekných reštaurácii, hotelov a kopu zaujímavostí, ktoré by sme nevideli, keby nám povedala presnú adresu.

Nad týmto sa tu vôbec nie je treba pozastavovať

Večer, keď idete spať, zistíte, že mapu vôbec nepotrebujete, že nepotrebujete ani ATM a že vám ten chaos akosi prestáva vadiť. Vodu si zadovážite zadarmo v hotelovom bare. Dokonca sa vydáte na exkurziu po okolí a skúsite sa na to všetko pozrieť inými očami. Už sa vám to nezdá až také zlé a hrozné. V stánku si kúpite noviny a knižku. Výrečný predavač vám poukazuje všetko, čo má. Na ďalší deň si kúpite letné šaty, ktoré síce neohúria kvalitou, ale sú pekné a nositeľné za dobrú cenu. Albánka kvôli vám vyberie 300 šiat, aby ste si mohli všetky pozrieť a vybrať tie najkrajšie. Ak si od nej nič nekúpite, s pokorou sa usmeje a poďakuje a predpokladám, že vás po odchode neohovorí. Nemajú to v krvi.

Hudba, ktorú ste počuli od prvého dňa a liezla vám na nervy, lebo vy arabské shity nepočúvate, vôbec nie je arabská. Zistíte, že je úplne európska a od arabského sveta je kilometre vzdialená. Samozrejme o 2 dni na to besne tancujete na penovej diskotéke na tie arabské shity, ktoré samozrejme nepočúvate, a ďalší mesiac po príchode domov vám chodí po rozume „jo s´ka si ajo, ajo, ajo, jo s´ka si ajo, ajo, ajo“. Nezabudnete si kúpiť pečenú kukuricu, ktorá nie je nič extra, lebo aj my ju doma máme a čo sa tu teraz tí Albánci tvária, že objavili Ameriku. Oni sa tak netvária, oni len nič iné nemajú a pre niektorých je tá kukurica jediný zárobok. Typický komentár všetkých turistov je, že všetci tu chcú len peniaze. No nie. Mám skúsenosť s pravým opakom ako som dostala spoplatnené veci zadarmo.

Vďaka subtropickej klíme tu nájdete aj kiwi.

Keď po celom týždni počúvate turistov, ktorí sa zasekli v 3.dni a stále len pindajú, už sa len usmievate a pýtate sa, kde je chyba? V nás alebo v nich? Odpoveď si uvedomíte, keď sa vrátite domov. Sedíte na kúpalisku a vidíte ako malé neposlušné dieťa nechce jesť studený lángoš a robí cirkus na celé kúpalisko. Zavriete oči a čuchom hľadáte vôňu pečenej kukurice, ktorú dlávili albánske deti bez akéhokoľvek protestu. Poobzeráte sa navôkol a vidíte ako väčšina hľadí do svojich mobilných telefónov. Nikto sa s nikým nerozpráva, nikto cudzí sa vám neprihovorí. Nikto nekupuje noviny od plážového predavača, nikto nečíta. Ak sa náhodou ozve rádio alebo si niekto pustí hudbu, všetci naokolo sa divne obzrú a pomyslia si, že čo za nezmysly to púšťajú a nech si to púšťajú doma, koho to zaujíma. Nikto nespieva „jo s´ka si ajo“. Na otázku, ktorá je nadpisom tohto článku, si musíte odpovedať vy samy. Kde je teda chyba? V nás alebo v nich?